Spomienka na osudný 24. marec 1999
Uplynulo 18 rokov od katastrofy v tuneli pod Mont-Blankom.
Keď požiarnici vošli do tunela, ocitli sa zoči-voči hotovému peklu… Kamióny horeli, autá sa roztápali v horúčave. Roztopený asfalt pohlcoval živé mŕtvoly ľudí.
Pohltila ich lavína ohňa
„Haló, kapitán! Už nevládzeme ani dýchať… Nevieme sa dostať k ventilačným otvorom… Jednému z mládencov je zle… veľmi zle… Mám pocit, že zomiera…“
Túto správu dostal veliteľ požiarnikov Christian Comte v Chamonix v stredu 24. marca. Štrnásť jeho mužov sa ocitlo v zajatí požiaru, ktorý vypukol v tuneli Mont-Blanku. Nemali žiadnu možnosť úniku. Stiahli sa do jedného z „výklenkov“, do ktorých vyúsťuje každých tristo metrov úzka dvanásť kilometrov dlhá rúra pod Aiguille du Midi. Boli v zúfalej situácii. Dusili sa. Zásoby kyslíka boli z minúty na minútu menšie. Aj ich odev už dlho nevydrží odolávať pekelnej horúčave. Niekoľkí z nich už ležali bez dychu na zemi, jeden v totálnej agónii.
Celá tragédia sa začala pred hodinou. Okolo 11 hodiny belgický kamión s 12 tonami múky a 8 tonami margarínu vošiel do tunela z francúzskej strany neďaleko Chamonixu. O niekoľko minút nato sa rozozvučali poplašné sirény. Vďaka jednej zo štyridsiatich kamier, ktoré boli namontované v tuneli, zamestnanci bezpečnostnej služby zbadali, že na šiestom kilometri sa ťažkotonážny kamión dostal do ťažkostí. Úzky, schátraný tunel vybudovali v šesťdesiatych rokoch, keď bola automobilová premávka oveľa menšia než dnes. V oboch smeroch cezeň viedol iba jeden prúd. Preto sa momentálne nedalo urobiť nič iné, iba zablokovať vstup do tunela autám pri vchode a pomôcť osádke belgického kamiónu prejsť.
Žiaľ, udalosti nabrali nečakaný spád. Obrazovku strážnej kamery zastrel hustý dym. Požiar! Belgický kamión začal horieť. O niekoľko sekúnd nato bolo vidieť vodiča kamióna, ktorý vyskočil z kabíny a behom sa vzďaľoval. Najhoršie bolo, že za kamiónom zostal zablokovaný celý rad ďalších kamiónov a áut… Autá a kamióny, ktoré išli v protismere, museli zastať, pretože ich oslepil dym. Nedokázali sa pohnúť ani o meter. Ak sa požiar rozšíri, vodiči zaživa zhoria. Šesť členov bezpečnostnej služby okamžite vyrazilo na pomoc do tunela plného dymu, pred vchod do tunela prišli dve požiarnické autá. Kapitán Christian Comte sa ujal velenia operácie a poslal do tunela prvú skupinu svojich mužov. Krátko nato dostal zúfalú správu, že jeho posádka je uväznená uprostred tunela spolu so záchranármi na motorkách. Štrnásť ľudí sa uchýlilo do výklenku tunela, ale ak sa urýchlene niečo nestane, všetci zahynú.
– Pošlite štyroch ľudí, aby obnovili spojenie, prikázal kapitán Christian Comte.
No štyria požiarnici sa rýchlo vrátili, vyhnaní horúčavou a dymom, ktorý im neumožnil vojsť do tunela.
Pasca nad automobilmi sa uzavrela
Kapitán Christian Comte si nasadil na tvár kyslíkovú masku a spolu s jedným zo svojich mužov sám vošiel do tunela.
– Bolo to otrasné – opisoval situáciu neskôr. – Nič nebolo vidieť, dusili sme sa, horúčava nám spaľovala telá…
Kapitán dobre poznal každý meter tunela. Držiac sa rampy podarilo sa mu dostať k svojim ľuďom, Keď k nim prišiel, našiel ich ležiacich na rozhorúčenej zemi, lapajúcich po vzduchu. Vonku spustili poplach najvyššieho stupňa. Desiatky záchraniek, helikoptéry civilnej ochrany a polície privážali reanimačné prístroje a materiál prvej pomoci. Aj na druhej strane tunela v Taliansku vyhlásili všeobecnú mobilizáciu záchranných síl. No ani z ich strany nebolo možné dostať sa horiacemu kamiónu, oslobodiť desiatky turistov a vodičov automobilov, zablokovaných v tuneli. Pasca strašného ohňa sa nad nimi zavrela.
Zachránil desať ľudí, pri jedenástom pokuse sám zahynul
33-ročný požiarnik Pierlusio Tinazzi neváhal. Vyskočil na motocykel a vnoril sa do dymu. O chvíľu sa vrátil s vodičom auta, ktorého vytiahol z plameňov. Odovzdal ho do rúk lekárov, otočil sa a vrátil sa do tunela. Túto cestu absolvoval desaťkrát, zachránil desať životov, nedbajúc na plamene, ktoré mu spaľovali pľúca. Pri jedenástom pokuse sa tento mladý hrdina pokúsil ukryť do jedného z výklenkov. Tam ho našli mŕtveho. Jeho pľúca to nevydržali.
Na francúzskej strane tunela robili všetci, čo bolo v ich silách, aby zachránili ľudí uväznených v pekelných plameňoch. Jedna záchranka sa poslepiačky vnorila do plameňov. Nastali nekonečne dlhé chvíle čakania. Napokon sa na obrazovke opäť objavila. Záchranári z nej vytiahli štyroch zranených požiarnikov. Bolo to prvé víťazstvo, no v tuneli bolo ešte veľa ľudí.
O niekoľko minút vyšlo z dymu ďalšie vozidlo, ktoré priviezlo požiarnikov z prvej posádky. 54-ročný poddôstojník Jojo, ktorému zostávalo iba päť mesiacov do dôchodku, o niekoľko minút nato zomel.
– Choďte rýchlo po ostatných, – vyšepol, kým definitívne stratil vedomie.
Jeho kamaráti Bertrand, Francois, Christian, Willy, Frédéric a Pascal, boli uväznení vo výklenku vzdialenom šesť kilometrov od vchodu do tunela. Aj tam už vládlo hotové peklo, horúčava sa blížila k 60 stupňom. Všetci sa pripravovali na smrť. O niekoľko sekúnd sa mohli zadusiť. Chceli však vydržať, kým ich ich kamaráti vyslobodia. Znamenalo to pre nich šesť hodín nekonečného strachu.
Na horu sadal súmrak. Podľa posledných správ vzbĺkol aj kamión s obilím a ďalší s umelohmotným materiálom. Autá s turistami horeli ako zápalky. Koľko mužov a žien sa premenilo na uhoľ v tejto pekelnej vatre? To dodnes nikto nezrátal. Najprv sa hovorilo o štyroch mŕtvych, jednom požiarnikovi a troch vodičoch áut, ktorých mŕtvoly sa našli. Nešťastníkom sa podarilo utiecť, ale napokon sa udusili.
Štvrtok 25. marca. Posádky záchranárov pracovali bez prestania po celú noc, márne sa pokúšajúc vniknúť do oblasti, kde vznikol požiar. Oheň a dym ich však prinútili vrátiť sa. Na talianskej strane to mali o niečo jednoduchšie, pretože vietor hnal dym opačným smerom. Koncom popoludnia sa požiarnikom podarilo vniknúť do stredu tunela, kde horeli kamióny a desiatky osobných áut. Bol to obraz apokalypsy.
Horúčava dosiahla 1 000 stupňov
Roztopený asfalt vozovky pohlcoval osobné autá. Záchranári našli tri mŕtvoly pri východe z tunela, ďalšie dve neďaeko jedného z výklenkov. Nemali žiadnu šancu. Horúčava tam dosiahla 1 000 stupňov Celzia!
– Vzhľadom na horúčavu a nedostatok kyslíka sme nemohli pracovať dlho, – vysvetľoval jeden zo záchranárov. – Motory našich vozidiel sa zastavili, všetko sa zahalilo do tmy. Vzduch bol nedýchateľný.
V záchranných prácach sa napriek tomu pokračovalo. No až vo štvrtok popoludní sa podarilo napokon požiar uhasiť. Keď sa dym trocha rozptýlil, objavil sa ich zrakom otrasný pohľad na kovové zvyšky karosérií, a pod nimi zhorené kosti zasypané sadzami.
Prvé odhady sedemnásť mŕtvych boli priveľmi optimistické. V sobotu ráno sa hovorilo o tridsiatich piatich až štyridsiatich mŕtvych. V skutočnosti sa doteraz presne nevie, koľko mužov, žien a detí zahynulo pri tejto katastrofe. Niektoré telá sa premenili na popol, čo znemožnilo ich identifikáciu. Čo sa stalo napríklad s vodičom kamiónu, ktorý prešiel cez mýto tesne pred vypuknutím požiaru? Jeho šéf tvrdí, že vošiel do tunela, no odvtedy o ňom nemá žiadne správy. O cestujúcich dobrej dvadsiatky osobných áut, ktoré prechádzali tunelom, sa doteraz nič nevie, ani o viacerých turistoch, ktorí šli na dovolenku do Talianska. Podarilo sa im prejsť? Alebo sa nachádzajú medzi obhorenými kostrami uväznenými v roztopenom asfalte?
Po utrpení, smútku a žiali príde chvíľa pravdy, ktorá bude brať na zodpovednosť konkrétne osoby. Podľa najnovších správ uvoľnila správa záchrannej a požiarnej služby Horného Savojska veľkú sumu na obnovu bezpečnosti tunela. Kto však vráti životy desiatkam mŕtvych, kto vysvetlí, prečo sa Mont Blanc stal z ničoho obrovským cintorínom?
Reportáž bola uverejnená v časopise Fiškál marec 1999
