Najtvrdším orieškom v kriminalistickej práci je objasňovanie vrážd so sexuálnym motívom. Obtiažnosť spočíva v tom, že medzi obeťou a páchateľom spravidla nie je žiadny vzťah. Trestom smrti sa uzavrel jeden z najtemnejších prípadov našej novodobej kriminalistiky.
Obeť je náhodná, jej totožnosť, zvyky, prostredie /v ktorom sa pohybovala/ nie sú kriminalistom mnoho platné. Navyše je tu i obava, že sexuálny vrah môže svoj útok kedykoľvek zopakovať. U tohto typu páchateľov je potrebné počítať s viac než jednou obeťou, zriedka viac než s dvoma.
Mal na svedomí viac obetí
Ladislav Hojer patril k tým páchateľom, ktorý mal na svedomí viac obetí. Spis o ňom zaplnil niekoľko tisíc stránok. Výnimočnosť jeho prípadu však nespočíva iba v počte obetí. Výnimočná bola i práca kriminalistov, vyšetrovateľov, prokurátorov a sudcov, ktorí sa podieľali na odhalení, usvedčení a odsúdení tohto muža.
Dňa 3. 10. 1981 v nočných hodinách v Košiřích bola usmrtená Anna Š. Obhliadkou miesta činu sa zistilo, že šlo o sexuálne motivovanú vraždu. Poškodená ležala na chrbte v charakteristickej polohe: odev mala vyhrnutý do podpazušia, na krku sa zistili stopy po škrtení.
Ako zvyčajne v takýchto prípadoch nenašiel sa žiadny svedok, ktorý by mohol k veci uviesť niečo podstatného. Miesto bolo v nočných hodinách opustené, zavraždená sa vracala z centra Prahy z kultúrneho podniku, snáď ju niekto sledoval už v električke…
Prerušovaný ženský výkrik
Nastúpila rutinná úmorná práca, spočívajúca z výsluchu vodičov nočných električiek a občanov z okolia. Len pani, ktorá bývala naproti miesta činu, počula tesne pred zahájením televízneho seriálu o 22.06 hod. prerušovaný ženský výkrik. Vykukla z okna, ale keď nikoho nevidela, prestala sa o vec zaujímať. Občan, ktorý v kroví objavil telo, ihneď oznámil vec Bezpečnosti. Nešiel ani bližšie, nevedel teda, či sa jedná o ženu či muža. Skutočnosť, že žena bola uškrtená, a čím, vedel iba vrah a príslušníci, ktorí sa dostavili na miesto činu. Tento detail sa ukázal v neskoršom pátraní ako neobyčajne dôležitý. „Tu ju našli,“ ukazovali si ľudia, ktorí chodili nakupovať do blízkej samoobsluhy. Na toto miesto ukazoval i Ladislav Hojer, sklenár Pražskej stavebnej obnovy, niekoľkým svojim kamarátom. I on neďaleko býval.
„Tu ležala,“ zdôrazňoval. „Bola uškrtená pančucháčmi.“
„Hovoríš o tom, ako keby si to sám urobil,“ povedal mu žartom jeden z kamarátov.
„Veď aj som,“ odpovedal Hojer, ale nemyslel to žartom.
Táto informácia sa doniesla i vyšetrovateľom.
Dvadsaťtriroční mladíci sa síce radi robia dôležití, ale detail o škrtidle mohol skutočne poznať iba vrah.
Dňa 11. 2. 1982
sa Ladislav Hojer k trestnému činu vraždy priznal. I nasledujúci deň priznanie potvrdil pri výsluchu prokurátorovi.
Neskôr sa spontánne priznal k ďalším vraždám, ktoré pôvodne s činom v Motole nikto nespájal. Boli totiž časovo i miestne tomuto poslednému činu vzdialené, do značnej miery sa líšil i spôsob prevedenia. Bolo veľmi dôležité získať od páchateľa všetky podrobnosti a až potom nahliadnuť do spisov, ktoré sa týkali doposiaľ neobjasnených prípadov. Spontánne priznanie k vraždám nie je totiž u niektorých psychopatov také vzácne. Vo chvíli, kedy sa priznávajú i k tomu, čo neurobili, sú stredom pozornosti, venuje sa im mnoho ľudí, vyšetrovatelia, prokurátori, je to pre nich vytrhnutie zo šedi a nudy väzobného života. Neskôr svoje priznania odvolávajú. Ladislav Hojer však pri opakovaných výsluchoch uvádzal vždy ďalšie a ďalšie podrobnosti, ktoré mohol poznať jedine skutočný páchateľ.
Mŕtvolu páchateľ zohavil
Dňa 31. 1. 1981
v skorých ranných hodinách bola v Brne cestou z plesu napadnutá a usmrtená dvadsaťročná Ivana M. Mŕtvolu páchateľ zohavil. Pátranie po vrahovi uviazlo na mŕtvom bode. Vyšetrovacích verzií bolo niekoľko. Pitvou sa zistilo, že zavraždená bola v druhom mesiaci tehotenstva, že sa stýkala s osobami z podsvetia – vekslákmi, s partiami z nočných barov. Bola pekná a atraktívna. Motív mohol mať hocikto… Jej smrť sa objasnila až priznaním Hojera. Začal o veci hovoriť sám a uvádzal také podrobnosti, ktoré mohol poznať iba on.
Hojer vo svojich priznaniach pokračoval.
Dňa 9. 2. 1980
o 8.15 hod. na železničnej stanici Děčín-hl. nádražie, na koľaji č. 9 v odstavenej vlakovej súprave rýchlika č. 770 sa našla na WC vo vagóne mŕtvola mladej ženy. Z osobných dokladov sa zistilo, že poškodenou je Ivana Š., študentka lekárskej fakulty UK. Príčinou smrti bolo uškrtenie bielym šálom, ktorý mala na krku. Pravdepodobným motívom bola sexuálna pohnútka.
Vtedy prípad vzbudil veľkú pozornosť. Pomocou relácií v televízii a informácií v tlači vyzvali verejnosť k spolupráci. Bezpečnosť preverovala množstvo telefonických i písomných údajov, ktoré občania oznamovali na základe týchto výziev. Zdá sa takmer neuveriteľné, že vďaka stovkám hodín úmornej práce, ktoré vyšetrovatelia venovali výsluchom pracovníkov železnice na všetkých staniciach kadiaľ rýchlik prechádzal, personálu vlaku a pracne zisťovaným cestujúcim, sa podarilo zistiť totožnosť takmer všetkých pasažierov.
Všetkých… až na Hojera. Tento jediný neznámy musel byť vrahom.
Pravda vyšla najavo až po dvoch rokoch. Hojer sa priznal. Pre vierohodnosť jeho priznania sa stala dôležitou podrobnosť s bielym šálom. Ku kriminalistickým zásadám patrí, že uzly na škrtidle sa nikdy nerozväzujú, škrtidlo sa vždy odstráni prerezaním. Keď Hojer neskôr pri rekonštrukcii činu na figuríne predvádzal, akým spôsobom usmrtil svoju obeť, poznamenal, že šál bol vtedy dlhší. Pôvodnú dĺžku šálu mohol skutočne poznať iba vrah.
A Hojer sa priznával ďalej.
Američan pomohol rozpútať teror v Bombaji, odsedí si 35 rokov za mrežami
Dňa 11. 10. 1981
v Ružínskej priehrade našli mŕtvolu neznámej ženy, ktorej totožnosť sa nepodarilo vypátrať. Mŕtvola ležala vo vode dlhšiu dobu a bola v pokročilom rozklade. Za násilnú smrť svedčila okolnosť, že telo bolo zviazané drôtom.
Túto vraždu Ladislav Hojer spáchal v čase svojej základnej vojenskej služby, kedy mal dovolenku. Namiesto domov odišiel do Košíc s nejasným úmyslom vyhľadať nejakú ženu. V tej dobe už vedel, že vyhľadať…znamená prinajmenšom pokus o znásilnenie a škrtenie. Uspokojovala ho bezvládnosť a postupujúca ochablosť jeho obetí, pocit moci, ktorý nad nimi má. Tentokrát prišla o život neznáma žena, ktorá sa na konci leta /medzi 30. 8. až 5. 9. 1980/ opaľovala na brehu priehrady. Po čine vrah nasadol do vlaku a odcestoval. Ešte po dvoch rokoch si dokázal presne vybaviť cestičky, ktorými vtedy šiel. Topografická pamäť Ladislava Hojera bola obdivuhodná. Dokázal popísať i zmeny, ku ktorým počas tej doby došlo. I to bolo dôležité – vyšetrovatelia z Prahy predtým miesto nikdy nevideli.
K prvej vražde v poradí sa Ladislav Hojer priznal až naposledy.
Došlo k nej v noci z 1. na 2. 11. 1978
v Děčíne, kam obvinený odišiel znovu s úmyslom poobhliadnuť sa po nejakej žene. Osamelou ulicou prechádzala Eva R., s ktorou sa obvinený pokúsil nadviazať kontakt. Keď však pred ním utekala a kričala, uchopil ju, stlačil predlaktím krk a odvliekol na breh Labe, kde ju znásilnil a potom uškrtil.
Len jedna z jeho obetí prežila
Dňa 13. 8. 1981
okolo druhej hodiny ráno napadol v Prahe na Jarově dvadsaťjedenročnú Jitku Š., ktorú najskôr škrtil a potom sa ju pokúsil znásilniť. Keď poškodená prišla k sebe a začala kričať, v neďalekej ubytovni sa rozsvietilo a otvorili sa okná. Páchateľ však utiekol.
Prečo sa obvinený tak spontánne priznával i k hrozným detailom? Vysvetľuje to jeho list príbuzným, kde verí, že psychiatri ho nemôžu uznať „za normálneho“, a priznanie bude určite dôvodom na liečbu. Znalci z oboru psychiatrie sa ale vyjadrili, že obvinený Hojer v čase spáchania trestných činov netrpel duševnou chorobou alebo poruchou, ktorá by ovplyvnila jeho rozpoznávacie a ovládacie schopnosti.
USA: V Texase popravili Mexičana napriek obavám Obamovej administratívy
Vzhľadom na svoj nižší intelekt a nijako zvlášť atraktívny vzhľad iba ťažko nadväzoval kontakt so ženami. Kvôli tomu voči nim trpel skrytým vnútorným nepriateľstvom. Svoje správanie chápal Hojer ako ľahký spôsob sexuálneho ukojenia, takže sa v ňom postupne prehlbovali sexuálne agresívne, sadistické a nekrosadistické tendencie. Zo začiatku svoje obete usmrcoval iba ako nežiadúcich svedkov znásilnenia, neskôr už však s usmrtením počítal ako so súčasťou, nevyhnutnosťou, dovŕšením svojho konania. Znásilnenie a vražda sa pre neho stali zafixovaným a najviac vyhovujúcim ukojením jeho sexuálnych potrieb. Tak obvyklým, že cítil i potrebu sa so svojím posledným činom pochváliť.
Znalci sa vyjadrili, že jeho bezcitnosť, brutalita, nedostatok súcitu, výčitiek svedomia a ľútosti vylučujú, že by mohlo byť ochranné liečenie či výkon trestu úspešné.
S výrokom znalcov sa obvinený zoznámil pri skončení vyšetrovania. Zistil, že jeho taktika „uhrať to na nepríčetnosť“ nevyšla.
Izrael: Vraha premiéra Jicchaka Rabina premiestnia zo samotky po 17 rokoch
Pred súdom svoje priznanie odvolal. Napriek tomu mestský súd v Prahe dňa 9. 11. 1984 uznal obžalovaného vinným v plnom rozsahu obžaloby – a rovnako potvrdil i všetky zákonné podmienky na uloženie výnimočného trestu smrti.
Najvyšší súd ČSSR dňa 19. 4. 1985 tento trest potvrdil.
Zo zákona musel každý takýto výrok preskúmať najvyšší súd ČSSR. Dňa 28. 11. 1985 tento najvyšší orgán justície potvrdil, že nedošlo k porušeniu zákona, ktoré by mohlo mať vplyv na správnosť uloženia trestu smrti, a trest takisto potvrdil.
Uzavrel sa tak jeden z najtemnejších prípadov našej novodobej kriminalistiky.
/prv/ -ko-
