Znásilnenie je nočná mora každej ženy. Janka (40) ho prežila na vlastnej koži. Nikto jej ale neveril, prípad bol odložený, aj keď násilníka poznala. Po strašnej skúsenosti chcela zomrieť. Sama tvrdí, že jej život už nikdy nebude ako predtým.
Hrozivý je nielen čin samotný, tiež počty obetí. Podľa Amnesty International a centra profi bola v Česku medzi rokmi 2009 až 2019 znásilnená každá desiata žena. Odhady hovoria o siedmich tisícoch znásilnených žien ročne! Jednou z nich je aj Janka (40), na želanie ženy bolo jej pravé meno zmenené. Udalosť, ktorá ju navždy poznamenala, začala roku 2017 nevinným výletom za kultúrou so známym s tým, že u neho prespí. Správal sa slušne, úctivo. „Potom mi ale najskôr hodil niečo do kávy, aby ma omámil. To ostatné sa stalo v spánku,“ spomínala žena roztraseným hlasom.
Dvadsaťdeväťročná vojačka spáchala samovraždu po hromadnom znásilnení
Príjemný spoločník sa ráno zmenil v arogantného útočníka. Zapieral, čo sa v noci odohralo. Veronike bolo zle, motala sa jej hlava. Nakoniec utiekla, z cudzieho mesta sa bez pomoci dostávala ťažko domov. „Keď telo prišlo k sebe, aj po dvoch dňoch som mala také bolesti, že som týždeň nemohla chodiť,“ opísala chvíle, keď sa potvrdilo jej podozrenie – bola znásilnená. „Bohužiaľ som váhala s oznámením políciu, bolo mi trápne,“ povedala. Trestné oznámenie podala dva dni po čine. K potrestaniu vinníka aj preto nedošlo, prípad by odložený. Čin bude premlčaný v roku 2022. „Myslela som, že mne sa toto nikdy nestane. Vždy som mala radosť zo života, teraz zostalo trauma. Chcela som umrieť …“ dodala žena.
Afričanovi za znásilnenie dievčaťa súd sprísnil trest, dostal štyri roky
Obete bojujú so strachom
Práve to, že Veronika ohlásila skutok s oneskorením, znemožnilo usvedčenie a potrestanie násilníka. Zverila sa len pár ľuďom. „Neverili mi, reakcie boli nepríjemné,“ uviedla. „Znásilnené majú pocit poníženia, vnímajú to aj ako zlyhanie, dôkaz neschopnosti sa ubrániť. Nechcú o tom hovoriť, aby sa vyhli zneváženiu. Strach zo zosmiešnenia býva silnejší aj ako túžba po spravodlivosti,“ vysvetlil psychiater Jan Cimický. Veronika sa s činom vyrovnáva dodnes. „Po ňom nasledovala ľahšia mozgová príhoda, depresie, posttraumatická stresová porucha … Žiť sa s tým nedá, dôsledky sú nevyčísliteľné,“ uzavrela.
Nevyriešený prípad: Uniesol tri dievčatká z ich izieb a brutálne znásilnil
Po znásilnení konajte
Hoci, rovnako ako Veronika, sa po znásilnení všetky obete cítia prinajmenšom nepríjemne, je potrebné rýchlo konať, aby páchateľ bol potrestaný. Napríklad organizácia Persefona pripomína: „Zostaňte na bezpečnom mieste, vyhnite sa ďalšiemu kontaktu osamote s páchateľom. Navštívte gynekológa, najlepšie bez predchádzajúceho umývanie či sprchovaní. Uložte dôkazy, aj keď môžete mať chuť ich zničiť – oblečenie, spodnú a posteľnú bielizeň, aj iné veci, s ktorými prišiel páchateľ do kontaktu.“ Stud, strach alebo šok a rad ďalších dôvodov vedie k tomu, že na polícii nahlásia obete len zlomok znásilnenia, zhruba len každé desiate.
Nepremlčíme
V súvislosti s problematikou premlčaných prípadov a lehotám, ktoré ich umožňujú, vznikla občianska v Česku iniciatíva „Nepremlčíme“. Tá si kladie za cieľ otvoriť spoločenskú diskusiu nad témou a dosiahnuť zrušenie možnosti premlčať trestné činy, najmä vraždy, alebo aspoň predĺženie ich premlčacích lehôt, a teda dostať sa na úroveň západnej Európy. „Nestojí za nami žiadna politická strana – medzi nami sú ľudia s profesijným či osobnom vzťahom k téme ako právnici, obete trestných činov, novinári či kriminalisti,“ uvádzajú.
