Volodymyr Žemčugov je etnický Rus, pochádza z ukrajinskej Luhanskej oblasti. Keď na jar 2014 videl, čo sa v jeho rodnom meste začalo diať, rozhodol sa spoločne s priateľmi založiť partizánsky odboj. Pri plnení jednej z bojových úloh prišiel pri výbuchu míny o obe ruky a čiastočne o zrak, bol zadržaný, mučený… Svoj boj napriek tomu nevzdal. Nakoniec bol v roku 2016 súčasťou výmeny zajatcov a rukojemníkov medzi Ukrajinou a Ruskom.
„Nakupovali sme všetko, zbrane, oblečenie, prostriedky na komunikáciu, spočiatku sme ochraňovali svoje domy a rodiny, ale keď potom dorazila priamo ruská armáda, začali sme proti nim útočiť, pretože sme si uvedomili, že ak sa im okupácia podarí, bude to na dlho,“ povedal Žemčugov.
Narodil sa v roku 1970 v teraz Ruskom okupovanom meste Krasnyj Luč na východe Ukrajiny, jeho otec prišiel na Donbas pracovať v 60. rokoch. Volodymyr slúžil v sovietskej armáde, po rozpade Sovietskeho zväzu sa rozhodol zostať na Ukrajine a sovietsky pas vymenil za ukrajinský. V roku 2004 sa vo svojej rodnej oblasti zúčastnil na oranžovej revolúcii, ako ale hovorí, následne bol sklamaný, že vláda začala spolupracovať s Viktorom Janukovyčom, a ďalšieho diania už sa nezúčastnil. Rozhodol sa odísť pracovať do zahraničia, do Gruzínska.
„V apríli 2014 som prišiel na Veľkú noc k mame do Luhanskej oblasti a uvidel som proruské protesty, ruské vlajky a hneď mi došlo, že to bude pokračovať rovnako ako na Kryme, v Abcházsku, či v Osetsku,“ opisuje ukrajinský partizán, ktorý pred pár dňami navštívil Prahu. „Zo začiatku som sa snažil spojiť so svojimi priateľmi z Luhanskej oblasti, ktorých som poznal ešte z oranžovej revolúcie, aby sme organizovali občianske protesty,“ dodáva.
S lebkou v ruke vyhlasoval, že Ukrajina musí byť celá vyhubená. Skončil s guľkou v hlave
Lenže potom 4. mája v noci prekročili hranice medzi ruskou Rostovskou oblasťou a ukrajinskou Luhanskou oblasťou ruskí vojaci, konkrétne takzvaní rostovskí kozáci. Vtedy zahynuli dvaja Volodymyrovi priatelia, jedného našli pri ceste, druhého v lese s rukami zviazanými lepiacou páskou a s prestrelenou hlavou. „Vtedy nám došlo, že občiansky odpor už nedáva zmysel, a spojili sme sa, aby sme ochránil svoje rodiny,“ hovorí Žemčugov. Ruskí kozáci sa pritom dali dokopy s miestnymi kozákmi, Rusko im začalo dodávať zbrane a ako Volodymyr rozpráva, objavil sa banditizmus.
„Zastavovali a zabavovali autá uprostred mesta, lúpili v bankách, v bankomatoch, v noci sa stávalo, že prišli k bohatým ľuďom, najmä k tým, ktorí podporovali Ukrajinu, a mučili ich, alebo rovno vraždili,“ opisuje 52-ročný muž. „Polovina vtedajšej milície, teda polícia, primkla sa za peniaze k Rusku, druhá polovica odišla zo služby, armáda v Luhanskej oblasti nebola, miestna vláda utiekla, polovica agentov ukrajinskej tajnej služby SBU tiež prešla na druhú stranu a ostali sme len my, civilisti, a bezprávie, ako niekde v Somálsku či Afganistane,“ dodáva.
Ruských diverzantov Ukrajinci odhalia podľa názvu pre svoj chlieb. „Povedz paljanycja!“!
Niekto mal vtedy lovecké zbrane, iným sa podarilo zbrane kúpiť. Ako ukrajinský partizán rozpráva, v lete roku 2014 bolo napríklad možné kúpiť od miestnych kozákov kalašnikov len za 200 dolárov. Rusi spočiatku zbrane v oblasti aj rozdávali, chceli tak zvýšiť počet miestnych kozákov. Keď potom začala ukrajinská protiteroristická operácia a ukrajinské vojská sa blížili k Luhanskej a Doneckej oblasti, vstúpila na prelome augusta a septembra do oblasti regulárna ruská armáda, s delostrelectvom a tankami, dodáva Žemčugov. On sám medzitým odchádzal do Gruzínska, kde dovtedy podnikal, a vozil späť peniaze.
„V roku 2014 sme bojovali ako civilní obyvatelia, bez podpory armády. Až na konci roka 2014 sme sa pripojili k ozbrojeným silám Ukrajiny,“ hovorí Ukrajinec o partizánskom hnutí. V septembri roku 2015 dostal Volodymyr bojovú úlohu zamínovať elektrické vedenie pri vojenskom letisku v Luhansku. „Urobil som ale jednu chybu. Keď som sa chcel vrátiť, zbadal som vojenskú kolónu a zľakol som sa, že by si ma mohli všimnúť. Takže som sa rozhodol ísť inou cestou. Celé to územie bolo ale zamínované. Na jednu z mín som šliapol, vybuchla a ja som si stihol len zakryť rukami tvár,“ opisuje Žemčugov. Ťažko zraneného ho našli ruskí vojaci a odviezli ho do zajatia.
VZBURA! 60 elitných ruských výsadkárov odmietlo bojovať na Ukrajine!
V nemocnici v Luhansku ho ihneď operovali, museli mu amputovať obe ruky, operovali mu brucho aj oči. „Druhý deň stĺpy elektrického vedenia pri letisku vybuchli, oni pochopili, kto je za to zodpovedný, a začal výsluch. Bol som ťažko zranený, ale keď som sa po každej operácii trochu zotavil, stáli nado mnou ruskí dôstojníci, držali mi pištoľ pri hlave a vypočúvali ma,“ dodáva. Rusi sa dostali aj do jeho telefónu a odhalili tak, že komunikuje s ukrajinskými ozbrojenými silami.
Osem mesiacov strávil ostro strážený v nemocničnej izbe. Ako rozpráva, v máji roku 2016 ho chceli vymeniť spoločne s niekdajšou dôstojníčkou ukrajinského vojenského letectva Nadijou Savčenkovou za dvoch ruských dôstojníkov. „Potom vymenili len Savčenkovú. Po mne chceli, aby som si kľakol na kolená a pred ruskými novinármi sa ospravedlnil za to, že som bojoval v ukrajinskej armáde. Tiež som mal povedať, že ma podplatili. Odmietol som a vtedy ma odviezli do väzenia,“ hovorí ukrajinský partizán. „Tam to bolo veľmi ťažké, tuberkulóza, žltačka, ploštice. Sedel som tam s normálnymi zločincami, bol som bez rúk, nevidel som, ale to ich nezaujímalo, každý mesiac prichádzali ruskí dôstojníci, vypočúvali ma a chceli, aby som s nimi spolupracoval. Zakaždým som odmietol,“ dodáva.
Nakoniec ho Ukrajina vymenila v rámci výmeny zajatcov v septembri roku 2016. O rok neskôr mu vtedajší ukrajinský prezident Petro Porošenko udelil jedno z najvyšších štátnych vyznamenaní Hrdina Ukrajiny. Po prepustení odišiel Žemčugov do Nemecka, kde sa liečil niekoľko rokov a podstúpil tam osem operácií. Na amputované ruky dostal protézy. Teraz pracuje na ministerstve kultúry, cestuje po Ukrajine aj do zahraničia a rozpráva študentom aj diplomatom o ruskej okupácii.
Čo mu vtedy dávalo silu všetko zvládnuť? Po prvé chcel ochrániť svoju matku, sestru aj kamarátov, ktorí sa nemohli ochrániť sami. „Tiež som nemohol odpustiť Rusom, že nás vtedy v noci takto prepadli, prekročili hranice a nevyhlásili pritom vojnu,“ hovorí. „Vedel som, čo je Rusko, čo je Sovietsky zväz. Zároveň som mal možnosť cestovať po Európskej únii, spoznať európske hodnoty, slobodu slova, slobodu pohybu a vedel som, že nechcem žiť ako v Rusku, že chcem žiť v Európe,“ uzatvára.
