Štyridsaťtriročná novinárka Hania Mahíbová si tento rok 25. januára nechcela nechať ujsť druhé výročie víťazstva egyptskej revolúcie. Oslavovalo sa na káhirskom námestí Tahrír, teda práve tam, kde sa konali búrlivé demonštrácie až do odstúpenia prezidenta Husního Mubaraka v roku 2011. „Túžila som byť ten deň na Tahrir. Vypravili som sa tam sama, nedokázala som zostať bokom, „rozpráva Hani. Rýchlo ale pochopila, že atmosféra bola iná.“Niečo bolo zle, cítila som to vo vzduchu a rozhodla som sa odísť. Zrazu som sa ocitla uprostred kruhu mužov, ktorí začali útočiť na každý centimeter môjho tela. Vyzliekli ma, cítila som na sebe ich ruky, všade, aj na intímnych častiach tela. Myslela som, že zomriem, pretože boli veľmi agresívne. Omdlela som, pretože jeden z nich sa ma snažil uškrtiť šatkou, „popísala útok Mahíbová. Muži ju vraj prenasledovali až k ambulancii a stále pokračovali v útokoch. Pritom hlasno kričali na okoloidúcich, že sa jej snažia pomôcť, hoci na ňu pred očami ľudí útočili.
Desivé násilie
Sexuálne násilie je v Egypte dlhodobý problém, ale od Mubarakovho pádu pribudlo útokov, ktorých sa zúčastňujú gangy. Ochrancovia ľudských práv hovoria o desivom násilia a rovnako ako Mahíbová sú toho názoru, že násilnosti majú okrem iného tiež odradiť od účasti na demonštráciách.“Nie je náhodou, že sa tie útoky odohrávajú v období politického napätia. Cieľom je zrejme zastrašiť ženy tak, aby prestali na demonštrácie chodiť,“ povedal Nicholas Piachaud z Amnesty International. Hoci Mahíbovou útok veľmi otriasol, hlas nestíšila, naopak. Začala o ňom hovoriť verejne, čo je zatiaľ v Egypte výnimočné. „Beztrestnosť tie gangy povzbudzuje k ďalšiemu násiliu. Nič sa im nestane bez ohľadu na to, ako brutálneho činu sa dopustia,“ hovorí Mahíbová.
Brutálny útok, po ktorom obeť potratila
Útočníkmi povzbudzujú aj výroky konzervatívnych duchovných. Jeden z nich Saad Arafat napríklad vyhlásil, že ženy si o násilie sami hovoria. „Odkazujem tým ženám, že sú si sami príčinou toho násilia. Možno ste išli von zbytočne, a preto na vás Alah zoslal toho démona, „vyhlásil Arafat v jednom televíznom rozhovore. Stanica, ktorá ho vysielala, už neexistuje, ale podobne ako Arafat zmýšľa mnoho iných. Vie to Janet Abdal Alímová, jedna z aktivistiek proti sexuálnemu násiliu, ktorému bola sama tiež vystavená. Na námestí Tahrír bola napadnutá dvakrát vlani v novembri. Jeden z útokov bol tak brutálny, že potom potratila. Keď išla prvý incident ohlásiť na polícii, obrátilo sa to proti nej. „Keď som vošla na stanici, niesla som transparent s heslom „Nie sexuálnemu násiliu „. Policajt mi povedal, že útočník možná heslo čítal bez toho záporu, teda, že som si o násilí sama hovorila. Trvala som na tom, že chcem podať sťažnosť, ale policajti chceli, aby som útočníkovi odpustila, ako keby to bol ich príbuzný, „povedala Abdal Alímová.
Spravodlivosť do vlastných rúk
Polícia síce teraz zriadila špeciálnu jednotku, ktorá má bojovať proti násiliu na ženách, ale väčšina Egypťaniek je presvedčená, že to k ničomu nepovedie. Nedávno sa v médiách písalo o prípade, kedy odvolací súd znížil mužovi odsúdenému za niekoľkonásobné sexuálne násilie trest zo 45 na päť rokov. Mahíbová a Abdal Alímová patrí k skupine žien, ktoré sa snažia dostať svoj prípad na súd v spoločnej žalobe. Mahíbová počíta s tým, že si na spravodlivosť počká aj niekoľko desiatok rokov. Niektorí radšej vzali spravodlivosť do vlastných rúk. V rámci kampane „Napadni tých, ktorí napadli iné“ vznikli akési pouličné patroly, ktoré strážia egyptskej ulice v dobe rušného prevádzky o sviatkoch. Sú to hlavne mladí muži. Ako náhle spoznajú niektorého z útočníkov, odchytí ho a nastriekajú mu na košeli nápis „Som násilník „. Hliadkujúci mladíci sa neskrývajú, nosí nápadné vesty, majú pri sebe spreje a pracujú tam, kde polícia zlyháva.“Na dievčatá sa útočí na uliciach a nikto s tým nič nerobí – polícia ani stať sa o to nestarajú,“ povedal vodca jednej z patrol Muhammad Zajna. Tento urastený študent techniky svoju postavu dostatočne využíva. Keď skupina identifikovala jedného z útočníkov, bol to Zajna, ktorý ho zovrel do klieští a nepustil, hoci sa dotyčný snažil vyvliecť. Držal ho tak dlho, kým na neho kolegovia nenastriekali patričnú značku. Vinný alebo nie, odchádzal so znakom „Som násilník „na chrbte.
