Pokazené vysvedčenie

1117

Tinina posledná školská práca, test z angličtiny. Učiteľka jej dala jednotku a ešte pripísala: „Super, Tina!“ V tom čase bola už mŕtva…

Míľovými krokmi sa blíži čas vysvedčení. V mnohých rodinách so školopovinnými deťmi nastáva panika. „Uč sa a oprav si známky! Kam sa chceš dostať s trojkami, štvorkami!?“ A milý potomok aj tak lieta po vonku, alebo sa hrá na počítači. Lenže, nie všetky deti sú rovnaké. Niektoré sa poctivo učia a majú strach zo zlých známok. Majú hrôzu z pokazeného vysvedčenia. Majú strach, že zlyhali a rodičia ich potrestajú. Poznám chlapca, ktorý si strelil cez spánok kvôli dvom päťkám. Prežil, aj keď úplne slepý. Pritom rodičia vôbec neboli despotickí. Z nejakého neznámeho dôvodu mal chlapec strach. A najmä príležitosť: Otcova služobná zbraň bola voľne pohodená v skrini. A v zásuvke náboje. Presne takto, ibaže s tragickým koncom, odišla zo sveta Tina.

Bol to výstrel
Jeden z mnohých, ktoré zadunia dennodenne na celom svete. Táto strela trafila rovno do srdca. Do detského srdca. Dievčatko sa volalo Tina a samo stislo spúšť. Malo iba 10 rokov.
Tina bola super baba. Veselá a roztatárená ako mača. Stále skákala, behala, tancovala, kamarátky ju volali Blcha. Bola inteligentná a zvedavá. Život mala vydláždený výbornými rodičmi a skvelými známkami. Na vysvedčení mala doposiaľ samé jednotky.
Bola poslušná, ústretová, hovoria rodiča. Bezproblémové dieťa. Žili v peknom domci neďaleko rakúskeho Grazu. Mama bola domáca a otec dôstojník z povolania. Možno po ňom mala v sebe disciplínu a ctižiadosť. Tina nikdy nepoužívala škaredé slová, ani sa nechovala neslušne. Dokonca nemala žiadne nenormálne nápady. Iba raz sa spýtala čosi čudné. Bolo to pred mesiacom. Išla so staršou sestrou, sedemnásťročnou Tanjou k zubárovi. V čakárni sa Tina nečakane sestry spýtala: „Počuj, ako sa vlastne človek môže zastreliť?“
„Treba mieriť na srdce,“ odpovedala veľká sestra a zasmiala sa. „A vôbec, čo sa ma pýtaš také somariny?! – zakončila krátku debatu Tanja. Dala malej Tine buchnát a v duchu si hovorila, že čo také decko napadne. Nakoniec sa obe smiali a zvrtli reč na bežné veci.

Tinin denník
Tina si ako mnohé rovesníčky písala denník. Samu seba v ňom volala „Trunks“ podľa kreslenej figúrky z akejsi počítačovej hry. „Trunks“ bola dobrá postavička, žiaden zloduch. Dobrá, silná, prosto záchranca sveta. Ale Tina mala zrazu problém. Nikto netušil, že ten problém je v jej očiach tak závratný. Spackala písomku z matematiky. Nestávalo sa to často. Tentokrát jej ale na vysvedčení hrozila horšia známka. Učiteľka zo školy povedala: „Bola by mala maximálne dvojku na vysvedčení. Veď to nie je žiadna tragédia.“
Ale pre Tinu bola. Do denníka si zapísala: „Škola je na hovno.“ Nikdy ju nepočuli takto rozprávať. Ako sme spomínali, Tina bola vždy slušná. Iba denníku zverila svoje skutočné pocity. A potom sa rozhodla. Spísala celú zápisnicu o svojej smrti. Popísala veľa strán v bielom zošite. Písala starostlivým, pekným písmom a úplne dospeláckym štýlom.
Zaznamenala aj dátum svojej smrti: na obľúbenom mieste pod milovaným stromom v lese, krížom naproti rodičovskému domu.
Ďalej Tina podrobne napísala: „Nechcem pohreb do zeme, moje telo nech spália.“
V niekoľkých odsekoch sa ospravedlňovala za zlyhanie a za to, že nechce mať zlé známky a spôsobovať rodičom žiaľ. Presne usporiadala aj svoju pozostalosť: „Želám si, aby sa moje vreckové rozdelilo. Tri štvrtiny nech dostáva stará mama a jednu štvrtinu mama.“ Na záver zanechala rodičom posledné posolstvo: „Milý ocko, milá mama, želám Vám dlhý a šťastný život.“

Finále
A potom šla Tina do lesa, pod svoj obľúbený strom. Mala pri sebe zbraň značky Walther PPK, kalibru 7.65. Polovičná automatika, sedem nábojov. Zbraň patrí jej otcovi. Zabudol ju v izbe, nebola zamknutá v skrini tak, ako zvyčajne. Tina si sadla pod strom. Bolo slnečné popoludnie. Mama išla nakupovať, otec sa onedlho vráti domov.
Na strome čvirikajú vtáčiky, potom v lese na niekoľko sekúnd nastalo ticho. Lesom totiž otriasol výstrel. To Tina stisla spúšť.
Otec sa vrátil domov prvý. Dom je prázdny a tichý. Otca sa zmocnil čudný pocit v žalúdku. Nemal žiadny dôvod k panike, ale čosi sa mu nezdalo. Vyšiel z domu a rovno zamieril k lesu. Pocit ho ťahal k Tininmu stromu.
Pod stromom leží jeho dcéra, mŕtva. Otec Gerhard to ešte netuší, vôbec si nevšimol malú červenú škvrnu na jej hrudi. Ale vidí zbraň. Jeho pištoľ! Otec má pred očami hmlu, pohybuje sa ako v tranze. Chytí dcérku do náručia a uteká s ňou domov. Okamžite volá sanitku a tlačí na malý hrudník. Pokúša sa dávať umelé dýchanie, stláča hrudník a nechce si pripustiť hroznú pravdu.

Prepadne zúfalstvu
Mama sa vracia z nákupov o hodinu neskôr. Bola to posledná šťastná hodina v jej živote. Pred domom vidí policajné autá a sanitku. Zmocní sa jej hrozný materinský pocit. Tuší, vlastne vie s istotou: niečo strašné sa muselo stať. Nevie ešte, aká strašná je pravda. Mama sa po príchode domov úplne zrútila.
Tinin otec je obžalovaný. Porušil zákon o služobnej zbrani, ktorá mala byť zabezpečená proti zneužitiu.
Lenže, ako potrestať zúfalého otca, nik na svete mu nemôže vymerať trest. Nik na svete ho nezbaví pocitu viny.
zed