Konštatoval to Richard Fisher, ktorý vedie oddelenie slnečnej fyziky na generálnom riaditeľstve NASA (NASA Headquarters) vo Washingtone.
Slnečná činnosť, ktorej mierou je najmä početnosť výskytu slnečných škvŕn, erupcií a tzv. výronov koronárnej hmoty, má strednú dĺžku základného cyklu približne 11 rokov (presne sa dnes udáva 10,7 roka). Najkratší zaznamenaný bol deväťročný, najdlhší 14-ročný.
V roku 2008 vstúpilo Slnko do najhlbšieho minima svojej činnosti za takmer storočie. Škvrny celkom zmizli, erupcie zoslabli až prestali. Na Slnku zavládol pokoj.
„Odvtedy sme neustále čakali, až zasa konečne zachytíme slnečnú činnosť. Boli to veru dlhé tri roky,“ povedal Richard Fisher.
Minimum sa, pravdaže, vyskytuje v každom slnečnom cykle. Jednotlivé minimá sa však líšia tým, aké hlboké sú – čiže nakoľko sa v nich utlmila činnosť Slnka -, a aké sú dlhé. Posledné bolo značne dlhšie než zvyčajne. Až si niektorí vedci kládli otázku, či sa vôbec skončí. „No napokon začíname na Slnku zasa vidieť akciu,“ uviedol Richard Fisher.
S príchodom roku 2011 sa objavili slnečné škvrny a s nimi aj erupcie. Satelity zachytili 15. februára a 9. marca ukážky najenergetickejšieho druhu slnečných röntgenových erupcií, ktoré patria do tzv. triedy X. Predtým naposledy sa taká vyskytla v decembri 2006.
Iná erupcia spôsobila 7. marca vyvrhnutie plazmového oblaku s hmotnosťou približne jednej miliardy ton zo Slnka rýchlosťou 2200 kilometrov za sekundu. Oblak nenarazil na Zem priamo, ale zboku udrel do jej magnetického poľa. Polárna žiara 10. marca presiahla kanadské hranice do štátov Wisconsin, Minnesota a Michigan v USA. (Pri podobne silných prejavoch slnečnej činnosti vidno polárnu žiaru aj na Slovensku.)
„Bol to najrýchlejší výron koronárnej hmoty za takmer šesť rokov. Pripomína mi to sériu podobných javov v novembri 1997, ktorou odštartoval cyklus slnečnej činnosti 23. Z môjho pohľadu sa tým teraz konečne začína cyklus 24,“ povedal Angelos Vourlidas z Naval Research Laboratory vo Washingtone.
Astronómovia začali systematicky sledovať slnečnú činnosť v polovici 18. storočia. Samotný cyklus tejto činnosti objavil v roku 1843 nemecký vedec Samuel Heinrich Schwabe. Dosiaľ ich bolo očíslovaných 24 – vrátane toho, ktorý sa práve začína.
Ron Turner z firmy Analytic Services, odborník na slnečnú aktivitu a z nej prameniace tzv. kozmické počasie (najmä premenné toky elektricky nabitých častíc a výkyvy magnetického poľa), uviedol v článku, ktorý onedlho vyjde v časopise Space Weather Journal, že iba štyri cykly sa začali pomalšie než ten aktuálny.
„Tri boli v tzv. Daltonovom minime v prvej polovici 19. storočia, štvrtým bol samotný cyklus 1 okolo roku 1755.“ Na margo pomalého nástupu aktuálneho cyklu poznamenal: „Cyklu 24 to veru trvalo, kým sa rozbehol. No lepšie neskôr, ako nikdy.“
