Mecenáš

Nie je pravda, že mafiáni sú ľudia lakomí, nekultúrni či nevzdelaní, aj keď tak niekedy na prvý pohľad pôsobia. Niektorí z vrchných šéfov dokonca boli a sú vážnymi mecenášmi našich umelcov, o športových kluboch už ani nehovoriac.

1741

Podaktorí štedro podporovali nové hudobné projekty, televízie či rôzne benefičné akcie. Peniaze sú predsa pominuteľné, ale ľudská vďačnosť ostáva. Hovorí sa, že jeden z najvyšších má rozhodujúce slovo v istom nemenovanom športovom klube, ktorý sa tiež neuspokojí s „druhou ligou.“ Funkcionári klubu sa mu klaňajú až po členky, obľúbení a dobrí hráči si žijú ako v bavlnke, s trénerom si zásadne tyká, čím sa mu dostáva nie každodenného privilégia. Raz sa kluboví funkcionári niekoľko hodín dohadovali okolo prestupov a možnosti posilniť mužstvo. Požiadavky hráča, o ktorého mali záujem, i jeho materského tímu, zjavne prevyšovali finančné možnosti klubu, hoci už tie boli na naše pomery nadštandardné. Boss však nemal rád dlhé rokovania a radšej si prišiel do šatne „pokecať“ s manšaftom. Ak bol v dobrom rozmare a mužstvu sa darilo, rozdával z vrecka nohavíc „mimoriadne odmeny“ vo výške niekoľko sto tisíc ešte korún. Keď za ním prišli funkcionári s malou dušičkou a informovali ho finančných požiadavkách hviezdy, o ktorú mal klub záujem, dohodol si boss s hráčom osobné stretnutie medzi štyrmi očami. Keď po hodine vyšli z miestnosti, držal v ruke zmluvu na polovičnú sumu a hráč bol trochu z miery. Zmluvu podpísali ešte v ten deň a keď sa bossa pýtali, čo sa stalo, iba lakonicky odpovedal: „Namiesto tej druhej polovice sme sa dohodli, že budeme kamaráti…“

(pm)