Druhá šanca

1221

Jakub, to bolo meno chlapca, ktorý sa o mňa začal zaujímať väčšmi ako ktorýkoľvek predtým. 
Bol o ročník vyššie a tak som jeho záujem o mňa využila v môj prospech. Prenechal mi viacero poznámok, pomáhal mi pri prípravách na skúšky a podporoval ma čo sa týka štúdia. No jeho pozornosť som neocenila natoľko, ako by si zaslúžil. Priznal sa mi s jeho citmi ku mne, no nevedela som ich opätovať pretože som ten typ dievčaťa, ktoré sa radšej zabávalo ako trávilo čas s jedným človekom. Bol z toho sklamaný, no napriek tomu neprestal a v štúdiu mi pomáhal naďalej bez toho, aby odo mňa niečo chcel. Takto to trvalo celé dva roky. Z neho bol bakalár a ja som sa na bakalársku prácu len chystala. Zrazu začal vynechávať prednášky. Odôvodnil mi to tým, že ho štúdium už prestáva baviť a pravdepodobne ho aj ukončí. Bol to šikovný študent, ktorý mal zo skúšok len samé áčka aj napriek tomu, že veľa času venoval mne. Neustále som mu to opakovala, ale on naozaj zavesil školu na klinec. A tak som bola nútená prelúskať tretí ročník aj bez jeho pomoci. No čoraz viac som si uvedomovala ako mi začína chýbať jeho každodenná prítomnosť. Chlapci, ktorých som stretávala doteraz boli Jakubov opak. Vždy mi rád nezištne pomohol. A tak som sa mu pokúšala zavolať, no neúspešne. Viackrát mi nedvíhal telefón a neskôr sa mi ozýval už iba odkazovač. Nechala som mu aj pár odkazov, no zbytočne. Ako by sa po ňom zem zľahla. Nevedela som ani jeho adresu, mala som k dispozícií len jeho telefónne číslo.

Pocit, že mi chýba sa začal zlievať s pocitom strachu. A tak som začala pátrať. Bolo to náročné, ale stálo to za to a jeho adresu sa mi podarilo zistiť. Hneď ako som mala príležitosť, išla som ho navštíviť. Otvorila mi jeho mama a keď som sa pýtala na Jakuba, začala plakať. V tej chvíli sa mi roztriasli kolená a srdce mi začalo búšiť trikrát rýchlejšie ako inokedy. Pozvala ma dnu a od toho okamihu sa mi zmenil život. Oznámila mi, že Jakub má leukémiu. Ešte v ten deň, som išla za ním do nemocnice. Bol po prvej chemoterapii, čo sa prejavilo na jeho zovňajšku. Mal vyziabnuté a nevládne telo, kruhy pod očami a podstatne menej vlasov. Tá choroba z neho spravila iného človeka, no iného iba navonok. Priznal sa mi, že by sa nedokázal na mňa ďalej pozerať, zatiaľ čo on umiera. Pri týchto slovách obidvom vyhŕkli slzy a mňa opantal pocit viny za celé tie dva roky.

Až teraz som pochopila, čo som tak často čítala. Človek až keď o niečo príde, zistí čo mal. Ale ja som mala ešte šancu a tej som sa chopila, pretože Jakub ešte žil a mal mňa. Odpustil mi moje správanie a to bol náš štart. Po bakalárskej práci som prerušila štúdium a všetok môj čas som trávila s Jakubom v nemocnici. Po druhej chemoterapii jeho oslabený organizmus reagoval zápalom pľúc. Lekári si neboli istí, či sa dožije ďalšieho dňa. Celú noc som bola pri ňom a držala ho za ruku. Chcela som mu byť oporou a on to cítil to. Po šiestich mesiacoch liečenia sme vyhrali nad touto zákernou chorobou. Prezradil mi, že si veľa nepamätal, ale vedel že ma tu nemôže nechať samú. Jakubova choroba ma zmenila. Už som nebola to dievča, ktoré sa radšej zabávalo pretože nikto z tých ľudí by pri mne nestál v najťažších chvíľach môjho života. S Jakubom sme spoločne dokončili školu. Obaja sme si našli prácu, v ktorej si vzájomne pomáhame. Pred dvomi rokmi sme sa vzali a teraz vychovávame našu dcéru Lauru. Jakub chodí každý rok na kontroly a zakaždým mu povedia, že je v poriadku. Kto vie čo by sa stalo, keby ma pri hľadaní jeho adresy pred šiestimi rokmi opustila trpezlivosť. Som rada, že mi dal vtedy život ešte jednu šancu bojovať o niekoho, koho som takmer stratila.

Maria