Ich tvorba, ktorú sme mohli vidieť na niekoľkých samostatných výstavách, je však v kontexte slovenskej maľby novým pohľadom, aj v porovaní s už známejšími absolventmi maľby. Nazvať ich novou generáciou sa možno zdá byť príliš odvážne, ale v skutočnosti ich témy sú priamo naviazané na nimi žitú realitu a tá je ovplyvnená internetovým a mediálnym svetom a možno má v sebe aj akúsi ľahkosťou bytia, ktorú u starším autorov nenájdeme. Výstava v Kressling gallery prináša výber z ich aktuálnej tvorby v konfrontácii štyroch maliarskych prístupov. Andrej Dúbravský a Katarína Janečková prinášajú čerstvý vánok do figuratívnej maľby svojimi hravými a provokujúcimi témami a sviežim rukopisom. Často „popová“ téma a farebnosť, alebo výjavy z bežného života, sú kombinované so vstupom do osobných a častokrát erotických tém. Alexandra Barth a Matej Fabian naproti tomu stavili na budovanie špecifického rukopisu a vytváranie vlastného sveta svojich hrdinov. U Alexandry Barth v explicitnejšej a hravejšej rovine, u Mateja, na opačnom póle, vnímame svet temných a nebezpečných duchov. Spojovacím prvkom štyroch autorov sa na plagáte k výstave stala maska, iná identita, logo či „atribút“, ktorý si sami prisúdili. Priznávajú tak svoj postoj k maľovaniu ako k určitej hre s identitami a vzťahmi a ironizujú vážnosť svojho statusu umelca aj keď nepopierajú dôležitosť akéhosi typického znaku – nazvime ho „loga“, na základe ktorého je autor rozoznateľný. Janečkovej „logom“ sa na nejaký čas stala latexová maska a zvieracie figúry vlkov, psov a medveďov ktoré okrem dominancie predstavujú aj pomyselnú džunglu vzťahov a možnosť výmeny rolí či ukrytia sa za masku v svete s vlastnými pravidlami.
Katarína Janečková
Alexandra Barth
Janečková sa v romatizujúcom pohľade na rozličné sexuálne praktiky a v hravosti svojich zvieracích modelov približuje k pozícii často vykonštruovaných zvieracích postáv u Alexandry Barth. V svete Barth majú však figúry komixovejšie charaktery a v najnovších dielach zaniká dôležitosť samotného príbehu či situácie v prospech maliarskeho experimentovania s vrstvou a s japonizujúcimi prvkami, ktoré sú však maľované hladkou plošnou maľbou.
Matej Fabian
Andrej Dúbravský
Tento kontrast plôch a vrstiev pridáva nový rozmer maľbe aj narušením jednoznačného vyznenia témy. Takéto „vyrušenie“ diváka a rozostrenie témy rada využíva aj Janečková, ale v posledných obrazoch najmä Andrej Dúbravský. V niečom krásne a romantické mužské figúry sú zasadzované do divných situácií a do nového prostredia – lesa – kde krajina reprezentuje ďalšiu významovú vrstvu obrazu. Divokosť či nevyrovnanosť vzťahu mužov na obraze, či až filmová tajomnosť lesa zvýrazňuje Dúbravského záujem o nejednoznačnosť výkladu. Obrazy nemajú byť žánrovými výjavmi ale skôr zhustením skúseností a zážitkov a vrstvenia spomienok či situácií. Expresivita a nástojčivosť silnej vrstvy farby, lodných lakov a glitrov vytvárajúcich „hnusné“ povrchy, v nových Dúbravského obrazoch má blízko k expresívnej a pastóznej vrstve Mateja Fabiána, ktorý je zo štvorice autorov najstarší a možno v niečoch aj rukopisne najvyzretejší. Fabiánova tvorba prešla od vrstvenia škvŕn a rôznych povrchov, ktoré poukazovali najmä k fyzickým vlastnostiam maľby, kombinovaných so znakmi nájdenými v grafity alebo v jednoducho vyrývaných nápisoch na stenách, k striedmejšiemu o to však špecifickejšiemu prejavu. Stále pastózne maľby majú v poslednom období temné vyznenie, ako farebnosťou tak aj tematicky. Námetom sa tu stávajú démoni z keltskej mytológie, náboženské symboly a symboly využívané rôznymi fanatikmi ako aj blízkosť smrti a nemožnosť vidieť za hranice svetov, z ktorých však cítime prítomnosť týchto duchov. Možno dôležitejšie ako ich pomenovať je nechať pôsobiť sugestívnosť Fabiánovho maliarskeho podania ktoré je podobne ako u ďalších troch autorov prínosom pre mladú slovenskú maľbu.
Juliana Mrvová
