Odišiel dobrý človek, Marína

1972

Keď ju svetový režisér a zakladateľ Avignonského festivalu Jean Vilar uvidel na scéne Slovenského národného divadla ako Salome v Hviezdoslavovej tragédii Herodes a Herodias, zvolal: „Duseová!“. Dramatik Arbuzov po slovenskej premiére svojej hry Príbeh na brehu rieky povedal: „Pravdivejšiu a krajšiu Vaľu som nevidel“. A Oleg Tabakov o mladej Márii Kráľovičovej jednoducho vyhlásil, že je to najväčšia herečka, akú kedy videl.

Toho roku táto rodáčka z de-dinky Čáry na Záhorí dovršuje neuveriteľnú 60. sezónu na doskách domovského Slovenského národného divadla, kde ešte stále vystupuje v piatich hrách.

Začínali ste rovno ako herečka?
Kdeže. Bola som predavačkou v obchode s odevmi, ale kabáty boli ťažšie ako ja a musela som ich vešať do výšky na palici s háčikom. Potom som robila holičku, kým som sa nezamyslela a nespálila zákazníčke vlasy. Napokon som sa stala úradníčkou, lebo som zložila skúšku, kde bolo treba stenografovať.  Skúšajúci diktoval, ja som však tesnopisom vedela len svoje meno. Tak som dookola písala Mária Královičová a obrátene Avočivolark. Neviem, či tiež nevedel stenopis alebo som sa mu viac páčila…

Váš prvý styk s divadlom?
Moja teta robila uvádzačku v národnom divadle. Občas ma prepašovala do prezidentskej lóže, nikdy som však nezažila klaňačku a potlesk, lebo vtedy som už musela byť vonku, aby ma niekto nezazrel.

A prvý raz na javisku?
Môj prvý pohľad z dosák Slovenského národného divadla si dodnes pamätám: bol to pohľad do tmy. Predstavte si mladé dievča, ktoré ešte v to ráno muselo vstávať o štvrtej ráno, prejsť šesť kilometrov z rodnej dediny na stanicu do Kútov a potom, s premočeným, márne pripravovaným účesom čakať s porado-vým číslom 33, kým príde na mňa rad v dlhej šnúre 120 čakajúcich. Lebo to bol prvý konkurz, ktorý po oslobodení vypísalo divadlo a prihlásila som sa aj ja, jednoducho na inzerát. A ten prvý pohľad, keď som stála konečne okolo obeda na tých vytúžených preslávených doskách, bol skutočným pohľadom do čierneho neznáma: v hľadis-ku bola tma a ja som len vedela, že tam sedí Bagar, Záborský, Budský, Lichard… Po povinných cvikoch, obligátnej recitácii básne a ukážke z hry – vybrala som si prenešťastne práve dohadzovačku z Gogoľa – navyše to všetko so záhoráckym prízvukom,  ozvalo sa tam zdola iba odmerané, chladné, vari už tridsiatetretie: „Ďakujeme“. Viete sa vcítiť, ako mi bolo, nuž s poslednou dávkou zúfalstva som povedala: „Ale ja mám ešte vlastnú tvorbu!“. Áno, to bolo v súťažných podmienkach – „prípadné ukážky z vlastnej tvorby“. A tak som začala predvádzať scénku“ Anička chce k divadlu“, akúsi idylku zo sporiadanej blahobytnej famílie, kde hrali štyri osoby: otecko, mamička, Anička a pes. JA som hrala všetky štyri postavy a hra sa končila happy-endom, keď poštár, postava piata, prinesie list, kde pozýva slečnu dcéru, aby sa ujala miesta v divadle. Vlastná tvorba musela byť príšerná, ale ja som dala do nej všetko, sťaby  šlo o život. Hrala som tú drámu tak, že vážna porota sa spontánne rozosmiala a povzbudzovala ma ako pri futbalovom zápase. Vyšla som takmer bez ducha a sprevádzali ma povýšené horenosy vyobliekaných mladých dám, ktorých reč oplývala samými Shakespearami a izmusami. A môj prvý nezabudnuteľný pocit, vari najkrajší v živote, bol ten, keď som sa ocitla na čerstvom vzduchu a starý vrátnik mi pošepol: „Slečinka, vy asi budete prijatá“.

Mária Královičová s dcérou Jankou

A potom prišla prvá úloha na tých slávnych doskách?
Kdeže, keď ma prijali, povedali, že si môžem vybrať a ja, že aby to bolo, čo najďalej od domu, aby susedia nemali dôvod šíriť reči, že som sa dala medzi komediantov. Tak som sa dostala do Martina. Moja prvá úloha  potom bola práve tam a práve v tom nešťastnom Gogoľovi, ktorého som tak zorala v povinných cvikoch na konkurze. Ach, Martin. keď som tam prišla, bola som priam uveličená, v akej obdivuhodnej spoločnosti vynikajúcich vzdelaných ľudí som sa ocitla. Nastavili mi priečku, ktorú som už nikdy nechcela podliezť. Predovšetkým Štefan Krčméry. Nevedela som, že je ťažko chorý, že je ľuďom na posmech, naopak, úplne som na ňom visela, ako zaujímavo rozprával alebo keď ma vodil po martinskom cintoríne, kde mi recitoval a porozprával o každom hrobe. To bola moja učebnica literatúry. Prvý ma začal volať Marína, dovtedy som bola Mara z Čárú. Krčméry tvrdil, že som ideál slovenskej devy. ‚Sládkovičova Marína bola predsa čierna,‘ protirečila som. ‚Ale kdeže, bola presne takáto, ľanové vlasy, blankytné oči, spievajúci hlas,“ presviedčal ma, V Martine som stretla Benku, Barča-Ivana, Máriu Rázusovú-Martákovú, ľudí, o ktorých som sa učila v šlabikári. Tu som sa konečne naučila ľubozvučnej slovenčine, lebo tam každý furman hovoril po slovensky tak mäkko a melodicky, ako hocaký profesor fonetiky. Až potom, po dvoch sezónach som opätovne stála na doskách reprezentač-nej scény, už ako elévka Národného divadla, v svojej prvej úlohe:  bola to prostá vidiecka Agneska v Moličrovej „Škole žien“ – moja prekrásna, milovaná, nezabudnuteľná – a mojím prvým partnerom bol práve predseda komisie – Andrej Bagar. Zároveň som študovala na konzervatóriu, kde boli mojimi pedagógmi moji kolegovia na javisku. Hoci taký Vilo Záborský. Rečové cvičenia sme robili napríklad cez prestávku v skúške.

Aké bolo prijatie v súbore?
Pamätám sa, že na náš prvý zájazd po Slovensku sme cestovali mesiac vo vlaku, kde sme aj bývali. Začali sme v Trnave a prišli až po Čiernu nad Tisou, kde sme potom prekladali zrno zo širokorozchodnej železnice do našich vagónov. Odchádzali sme začiatkom apríla a vrátili sme sa presne  na 1. mája. Keď som pred odchodom prišla k vlaku s papierovým kufríčkom, videla som svoje kolegyne, ktoré už boli veľké herečky, a jedna z nich hovorí: „Tu bývajú dámy!“. Chlapci sa dívali – Huba, Pántik, Teren – a povedali: „Viete čo, Marína, poďte k nám, tuná bývajú páni!“ Tak som aj s garderobierkou bývala s nimi. A všetky mi závideli, lebo si bohviečo mysleli. Pritom ja som im hlavne musela držať bank, keď hrali karty. Beztak nič nevyhrali, lebo mali stále len sto korún, ktoré si dookola navzájom požičiavali. Skrátka, ženy ma medzi seba hneď neprijali, lebo som im už začala liezť do kapusty.

Čo podrazy?
Pri slávnostnom otváraní Hviezdoslavovho divadla  sedela v hľadisku celá strana a vláda. Uvádzali sme Hviezdoslavovu hru „Herodes a Herodias“, kde ja ako princezná Salome, mám tancovať tanec siedmych závojov, za čo chcem hlavu Jána Krstiteľa, ktorého hral Laco Chudík. Kostýmy navrhoval Karol Zachar. Môj bol z korálikov a priehľadného padákového hodvábu. Na prezlečenie pred tanečným výstupom som mala minútu. Za scénou  ma čakala zhrozená garderobierka. Kostýmu nebolo. Mne to vtedy bolo jedno, povedala som si, že vystúpim aj nahá. Vtedy sa našli aspoň tie korálkové šnúry a čosi sme zaimprovizovali. Chlapi išli na mne oči nechať Ani neviem, ako som dohrala. Po premiére ma kritika zahrnula ováciami, diváci tiež.

Preslávila vás Sládkovičova „Marína“…
Keď sme vtedy v roku 1948 pripravovali Marínu, prvú veľkú inscenáciu poézie na Slovensku, pracoval s nami hercami nielen režisér Budský. Do nášho najbližšieho tvorivého štábu patril dramaturg Jozef Felix a Alexander Matuška, výtvarníci Dezider Milly a Ján Mudroch, patril aj hudobný skladateľ Ander Očenáš. Neviete si predstaviť, čo to bolo pre mňa, poslucháčku konzervatória, dostať sa do tvorivého kontaktu s takými skvelými a rôznorodými partnermi! A pritom sa títo naši priatelia nezúčastňovali práce iba z odstupu, pripomienkami, boli s nami v tom až po uši. Spomínam si napríklad, ako Ján Mudroch viedol fotografa pri robení snímok z inscená-cie. Nijaké pasívne „odcvakávanie“, s akým sa teraz neraz stretáme. Každý záber bol komponovaný ako umelecké dielo, musela som si hoci osobitne natrieť husacou masťou plecia, lebo pre fotografa musela mať moja pleť iný lesk a inú mikroštruktúru, než bolo treba pod reflektory javiska. A tak ďalej… Spomínam tento prípad len preto, že potvrdzuje známu skutočnosť: iba dokonalosť v detailoch zaručuje dokonalosť celku.

Marínu potom zakázali.
Romantická Marína sa nehodila do koncepcie ženy z továrne, ktorá sníva o lámaní iných no-riem, ako láska. Kritika inscenáciu zvozila pod čiernu zem. Išlo o politickú objednávku – po rokoch sa mi hlavný kat ospravedlnil – začal sa boj proti formalizmu. Politici chceli predstavenie stiahnuť. Intendant Andrej Bagar sa však zaťal. Odohrali sme ešte 15 repríz. Na poslednú nám poslal povereník Laco Novomeský kyticu pätnástich ruží s vlastnoručne napísaným lístkom: „Odpusťte, nedalo sa viac. Váš L.N.“

Ako neúnavná propagátorka poézie, pre ktorú je báseň modlitbou, ste precestovali celé Slovensko a nadchla ho. Spolu so Zdeňkom Štěpánkom v réžii Alfréda Radoka ste zase žiarili na Večere československé poezie na Expe v Bruseli. Zastupovali ste ňou našu vlasť v Moskve, Budapešti, Sofii, Varšave, Berlíne, ba aj v Izraeli, Montreale a na Kube.
Predovšetkým sa pamätám na Večery slovenskej poézie a Prahu. Bol to ošiaľ,  študenti márne a krvopotne zháňali lístky ako dnes na rockové hviezdy, a aby sa dostali dnu, roztrieskali dvere alebo liezli záchodovým oblokom.

 

Film vám veľa príležitostí neposkytol, zato ste sa stali prvou slovenskou televíznou herečkou.
Bolo to v roku 1956, keď mňa a Ela Romančíka oslovil mladý režisér Janko Roháč, aby sme ako jediní aktéri vystúpili v prvej televíznej hre „Dovidenia, Luciene“, ktorá odštartovala slávnu tradíciu televíznych pondelkov. Mnohí kolegovia sa nám čudovali. Ale bolo to krásne bláznovstvo a my sme sa naň nechali nahovoriť. Hoci sme nemali poňatia, čo bude televízia znamenať, mne priniesla stovky ďalších úloh v televízii. Skúšalo sa asi mesiac a inscenáciu sme odohrali v školskej telocvični na Zochovej ulici, lebo nijaké štúdiá vtedy neboli. Tri kamery a my sme si museli zapamätať, do ktorej a kedy hľadieť. Išlo sa naživo, ak sme niečo pokazili, nič sa s tým nedalo robiť. Vonku štekal pes, občas čosi buchlo, inokedy sa do záberu dostal nechtiac technik, pokúšajúci sa podliezť kulisu či kábel. Neostal nijaký záznam, ktorý sa odloží do archívu. Len pár fotografií.

Stretli ste aj niektorú svetovú veličinu zo svojej oblasti?
Gérarda Philipa a Jeana Vilara, keď boli u nás na zájazde so Cidom a Procházka ich pozval do spisovateľského kaštieľa v Budmericiach. V Londýne sme  sedeli na „Obzri sa v hneve“ Johna Osborna a po celé predstavenie chlap vedľa nás v lóži komentoval dej ako: „Bože, to je nudné a také otrepané. Nudiaci sa ľudia v manželstve a typický trojuholník“.  Cez pauzu sme sa predstavili a zistili, že išlo o autora. S Olegom Tabakovom sa poznáme ešte keď bol začínajúci perspektívny herec. V moskovskom Sovremeniku som dokonca hrala v ich predstavení s ruskými kolegami. Galina Volčeková naštudovala súčasne predstavenie Roščinovho „Obrneného transportu“ v Moskve aj v Bratislave a mňa tam potom pozvala do mojej roly hosťovať. S Jeanom Maraisom som sa stretla v Paríži v jeho šatni, načo nám objednal whisky a keď asistentka povedala, že nie je, obrátil sa na mňa s otázkou: „No povedzte, či mohlo by sa niečo takého stať u vás?“

Boli ste idolom?
Bola som z piatich detí, ale mama nebola na mňa dosť pyšná ako na ostatné dievčatká. Hovorievala, že mám dlhú tvár: „To dzífča má takú dúhú koňskú hubu“. Nosila som široké sedliacke šaty, mala som veľké kĺby a keď sme išli z kostola, bola som posledná, lebo mi šaty dobre nesedeli a mama sa za mňa hanbila. Na dedinách bola známkou krásy, keď ste boli „pjekná a tustá“. Do Bratislavy som prišla nenápadná, nenamaľovaná, ani som sa neobliekala moderne, z platu elévky sa inak ani nedalo. A predsa mladý, neskôr veľmi slávny autor sa šiel kvôli mne strieľať. Ale rozmyslel si to. Istý diplomat sa dokonca kvôli mne hádzal do vozovky z nesplnených prosieb. Vtedy ešte našťastie nejestvoval bulvár, nikto o tom nepísal. A potom ako blesk z neba prišla láska. A najkrajší mladý básnik z básnikov sa do mňa zahľadel a ja do neho. A ten si ma v najkrajších veršovaných hrách predstavoval. „Tak mi ich urob,“ povedala som a on preložil Nezvalovu Manon Lescaut – „múze“ na objednávku. A potom aj Cocteaov Ľudský hlas, pôvodne napísaný pre Edith Piafovú.

Prešiel čas a vraj som láskou a materstvom opeknela. A stala som sa múzou mnohých. Aj keď som už bola zadaná, požiadali ma vtedajšie celebrity o ruku. Dokonca jedného manželka prišla za mnou, že nech si ho už preboha vezmem, lebo doma s deťmi majú peklo. No ja som na múzovanie nemala čas, lebo som šla z role do role. A aj som o niektoré prišla, keď som neopätovala vyznania a pozvania. Mojou múzou však bola a dodnes je Thália. Keď sa nad tým zamýšľam, byť múzou vlastne znamená byť nesplnenou túžbou, snom. Múzou pre tých, ktorí sa to neodvážia vysloviť.

Hrávali ste vždy len na javisku?
V Bratislave raz pripravovali zápas herci-novinári. Plagáty oznamovali, že slávnostný výkop bude mať Sandie Shaw, speváčka, ktorá práve vyhrala cenu Eurovízie s piesňou Puppet on the String, odspievanú naboso. Plány sa nejako zhatili, ale štadión bol vypredaný. Vtedy prišli za mnou Karol Skovaj s Ľubom Zemanom, aby som ich zachránila a zahrala tú Sandie. A tak som po prehováračkách v minisukni, parochni, okuliaroch a naboso za spusteného hitu vybehla na štadión, ten zaburácal, poobjímala som sa s hráčmi a urobila slávnostný výkop. Nato sa na mňa vrhli lovci autogramov. Pritom nikomu neprekážalo, že Sandie bola špinavá plavovláska a ja som mala čiernu parochňu, aby ma nespoznali ako Kráľovičovú. Na ceste domov som v električke počúvala, že teda tá látka, farba, tie šaty, čo mala Sandie na sebe – sa u nás nedostanú. Nespoznal ma ani brat. Ba aj jeden môj kolega veril celý deň a noc, že bozkával ruku populárnej speváčke.

Ako to, že iní vo vašom veku už dávno kŕmia holuby na dôchodku a vás je všade stále plno: v divadle, na stránkach tlače, televíznej obrazovke, aj ako richtárka Záhorákov?
Myslím si, že človek bol stvorený na prácu. Asi som si to priniesla z domu. Som najstaršia zo štyroch sestier a všetky stále pracujeme. Rodičov si pamätám vždy len pracovať. Ako dcéra roľníka som videla otca sedieť, iba keď jedol. Vravela som mu: „Tato, prečo si nesadneš?“ A on nato: „Nesadnem si, lebo neviem, či by som ešte vstal“.

Čo si vo svojom živote naj-viac vážite?
Dosiahla som oveľa viac, než, som si vysnívala. Zamilovala som sa do literatúry. Stretla som skvelých ľudí ako boli Ivan Krasko, Ján Smrek, Laco Novomeský, Emo Bohúň, Emil Boleslav Lukáč, Ľudo Ondrejov, Rudo Fabry, Ján Kostra, Vlado Mináč, Ctibor Štítnický, Mišo Považan, ale aj Vítězslava Nezvala, Adolfa Hoffmeistera či Jerzyho Andrzejevského, autora Popolu a diamant, podľa ktorého Wajda nakrútil kultové dielo, ďalej výtvarníkov Števa Bednára, Vinca Hložníka, Vila Kellenbergera, Laca Čemického, Vila Chmela, Gudernu, Janka Alexyho, Jána Želibského, Šturdíka… Môj muž Miro Procházka sa s nimi stretával po kluboch a potom ich vláčil k nám domov. Varím obstojne, ale bola som rada, keď sa o kuchyňu postarali Mirovi kamaráti. Najmä Rudko Fabry. Milan Lajčiak raz prišiel s obedárom a nechal ho pri dverách. Dva dni nato jeho žena volá: „Marína, som chorá v posteli, už dva dni som nejedla“. Spoločnosť neodchádzala, ja som odohrala predstavenie a oni tam ešte sedeli. Minule mi povedal jeden pamätník: „Marína, ty si bola úžasná, ako si to s nami opilcami zvládla“. Nikdy som v nich nevidela opilcov. Bratislavská bohéma bola mimoriadna tým, že takmer všetci boli zadaní, mali dobré manželky a zázemie. Nik ma nikdy neurazil, ani nepohoršil Boli to džentlmeni. Keď hovorili Matuška alebo Mináč, vždy to bolo k veci a výmysly Ondrejova sa dali počúvať celé dni a noci..

Máte recept na život? Kedy chcete skoncovať s herectvom?
Mám priveľa energie, než aby som ho celkom nechala. A kým ma režiséri potrebujú čo viac si môžem želať?

Iveta Veselovská