Keď sme s priateľkou Jankou na jar plánovali cieľ našej letnej cesty, voľba padla na Juhovýchodnú Áziu. V lete tu síce zúri monzún, no poctivým preverovaním informácií sme zistili, že v Indonézii je práve vtedy obdobie sucha. Toto súostrovie s 18 110 ostrovmi rozprestierajúcimi sa na obidvoch stranách rovníka ponúka všetko, čo má správny cestovateľský cieľ ponúknuť. Tropickú vegetáciu, tyrkysové more, vulkány, exotickú kultúru. S počtom obyvateľov vyše 200 miliónov, je to štvrtá najľudnatejšia krajina na svete a najľudnatejšia moslimská krajina sveta. Popri islame sa tu darí hinduizmu, budhizmu, animistickým náboženstvám a nespočetným sektám. Všetky cestovateľské weby ospevovali prírodnú aj kultúrnu rozmanitosť. Bolo rozhodnuté. Otázkou zostávalo, ako pridať na intenzite zážitku. Odpoveď sa ponúkla pri pohľade na bicykle na balkónoch… Indonéziu teda spoznáme na dvoch kolesách….
Borobudur
Po prílete do Jakarty skladáme bicykle. Jakarta je rušné a špinavé mesto, nič vhodné pre bicykle, treba sa rýchlo presunúť inde. Presunieme sa na vlakovú stanicu a o pár hodín sedíme v klimatizovanom vlaku smerujúcom na juh ostrova do Yogyakarty. Po deväťhodinovej ceste vystupujeme v nemenej rušnom meste. Sadáme na bicykle a po rušnej štvorprúdovke pedálujeme smerom na Borobudur. Tu sa nachádza najväčšia budhistická stupa na svete, prvý cieľ našej cesty. Cestu pomedzi autá spestrujú palmy, ryžové polia a občasný záprah s malým koníkom uprostred premávky. Prúd áut a motoriek sa ukľudnil až po 35 kilometroch na bočnej ceste. Jáva jednoducho asi cyklistickým rajom nikdy nebude. Zato sa tu jazdí po ľavej strane, čo pridáva na dojmoch z cesty. Po 50 kilometroch opierame bicykle v exoticky zariadenom bungalove za smiešnych 11 dolárov na noc priamo v Borobudure. Indonézia je skutočne lacná krajina.
Borobudur je úchvatný. Šesť obrovských na sebe navýšených terás s bohatou reliéfovou výzdobou, má štvorcový pôdorys a predstavujú pozemský svet. Nad nimi sú tri kruhovité terasy posypané stupami, symbolizujúce duchovný svet. Každá má zvonovitý tvar a vnútri skrýva jednu budhovu sochu. Celému komplexu tróni obrovská stupa s priemerom asi 15 metrov symbolizujúca nirvánu – duchovnú slobodu a osvietenie. Je to magické miesto nabité energiou.
Exotika pokračuje aj v noci. Po streche nám behá akési škriekajúce zviera, zo záhrady celý čas čosi zavíja, po stenách behajú jašteričky, sem tam prebzučí komár. Unavení z cesty a časového posunu zaspávame.
Jáva expres pokračuje
Po idylke v Borobudure a dospatom jet-lagu, sme naspäť v sedlách. Smerujeme do dedinky Selo. Nachádza sa medzi dvomi vulkánmi – posvätnou a vulkanicky veľmi aktívnou sopkou Gunung Merapi (2911m) a spiacou sopkou Gunung Merababu (3142m).
Orientácia v Indonézii je zložitá. Po Indonézsky ešte nevieme. Angličtina v dedinách stredovekého rázu nepomôže. Mapy s mierkou 1:1200000 sľubujú kopu zábavy pri hľadaní správnej cesty. Dopravné značenie je sporadické. Ľudia často nepoznajú nič, čo je vzdialené viac ako 20 kilometrov od ich domova. Pomáha kompas, ale aj tak sme odbočku do Sela nenašli. Omylom absolvujeme menšiu horskú prémiu. Stupák je nekonečný. Za 35 kilometrov do kopca, sme prekonali prevýšenie 1800 metrov. Pri týchto tropických teplotách to nie je žiadna sranda. Po náročnom výstupe nás čaká odmena – asi 12 km dlhý zjazd. Fičíme okolo políčok, na ktorých pracujú miestni roľníci. Najviac sa pestuje ryža, rôzne palmy a hlavne tabak. Každý po nás pokrikuje typické „Hej Mistr!“, pripečene sa usmievame a fučíme ďalej. Napokon sa naozaj dostávame na cestičku vedúcu do dediny Selo. Pomaly sa stmieva a nekončiace stupáky sa striedajú s prudkými zjazdmi. Už toho máme v celku dosť. Náklad aj vystúpané metre cítiť v nohách. Obdivujem Janku za to, že to nevzdala. Náročný deň sa končí, po sedemde-siatich kilometroch, a asi 2500 nastúpaných metroch sme v
cieli. Za odmenu sme si dopriali krásne ubytovanie v luxusnej chatke zasadenej v tropickej záhrade na úpätí vulkánu. To všetko za necelých 12 dolárov. Pijeme pivo. Na horu Merapi je to podľa nášho hostiteľa len štyri hodiny chôdze. Vulkán je aktívny, stúpa z neho sírny oblak a z jeho západnej steny vyteká láva. Takéto divadlo si nemôžme nechať ujsť keď sme už tu. Je rozhodnuté, na druhý deň pôjdeme hore.
Ráno kikiríka kohút, ešte je šero. Po „brutále“ z predošlého dňa, sa nám z postele veľmi nechce. Silueta vulkánu na obzore je ale neoblomná. Keďže sme do Indonézie šli naľahko, hore stúpame „českým štýlom“ – len v sandáloch, nič iné okrem cyklistických tretier totiž so sebou nemáme. Cesta hore vedie cez tabakové polia a vyššie po lávových splazoch. Sme asi 8 stupňov južne pod rovníkom a tak je, napriek výške skoro 3000 metrov, dosť teplo. Z krátera stúpajú sírne oblaky. Hore sme po troch hodinách. Tá námaha určite stála za to. Z hmly v údoliach naokolo sa dvíhajú kužele ďalších vulkánov. Ešte zostup dolu a sme zas v sedle. V ten deň dávame ešte 50 kilometrový presun do mesta Solo. Takmer celý vedie dolu kopcom. Odmena za námahu z predošlého dňa v podobe zjazdu v exotickom prostredí. Podvečer sadáme na vlak a ešte v ten istý deň sa presúvame na východ Jávy na úroveň mora do mesta Surabaya…
Pozdrav z ostrova zahalených žien
Surabaya je pulzujúce veľkomesto napriek tomu, že sme prišli neskoro v noci. Ráno po autostráde kľučkujeme do miestneho prístavu, odkiaľ sa chceme trajektom prepraviť na ostrovček Madura. Východ Jávy je čisto moslimský. Janka to rieši tak, že hneď po zosadnutí sa zahaľuje do šatky sárí a naťahuje dlhú sukňu. Vezieme sa v ústrety ostrova a konverzujeme s miestnymi. Vyhliadky na idylické bicyklovanie po takmer ľudoprázdnom ostrove a kúpanie sa na prázdnych plážach, sa nám postupne rozplývajú. Na ostrove sú vraj len 4 mestá, kde je aspoň základné ubytovanie. Žije tu pomerne ortodoxná moslimská komunita a hneď od začiatku nás sprevádza šok zo stretu kultúr. Chlapi pokrikujú po Janke, sem tam sa za jej bicykel zavesí nejaký motorkár a úchylne jej čumí na zadok. Je to dosť nepríjemné a hoci sme sa s podobnými vecami stretli aj na Jáve, nikdy nie tak intenzívne. Prichádzame do Bangkalanu – mesta s jediným funkčným hotelom v širokom okolí. Špina a hnus, všade komáre, posteľ po posledných hosťoch je zjavne neprezlečená. Neostáva nám iná možnosť ako sa ubytovať tam. Celý ostrov je zážitok pre tie silnejšie žalúdky. Pláže sú až na východnom konci ostrova. Nedorazil sem ani turizmus, ani hygienické návyky. Zaspávame a do sna sa nám mieša pišťanie doterných komárov a spev z minaretov početných mešít zvolávajúci k nočnej modlitbe… Sníva sa nám čosi o úteku pred Islamom. Ráno pretierame oči, balíme a je rozhodnuté. Pedálujeme naspäť do Surabaye, rozhodnutí presunúť sa do mestečka Banyuwangi na úplnom východe Jávy. Odtiaľ je to hodinu trajektom na ostrov Bali. Tam nám hádam cestu opäť skríži cestovateľské šťastie…
Cesta do raja
Po pomerne hustej premávke na Jáve, pulzujúcej a hlučnej Surabayi a nepodarenom výlete na ostrov Madura, sme sa trajektom dostali na ostrov Bali. Ponoci strávenej vo vlaku sa nám do bicyklovania moc nechce. Priezračné more, slnko a v diaľke sa črtajúce sa hrebene hôr nás ale preberajú. Sadáme na bicykle a smerujeme na sever ostrova. Celkovo je turistický ruch situovaný najmä v južnej časti ostrova a tak si vychutnávame v Indonézii doteraz nepoznaný pocit kľudu a ticha.
Bali je prevažne hinduistický ostrov, cestu lemujú početné hinduistické chrámy. Hinduizmus na Bali má ale niekoľko špecifík. Pred ním totiž miestni obyvatelia vyznávali animizmus a tak sa tu na niektorých miestach, rôzni duchovia prevtelení do hôr, jazier, útesov a iných posvätných miest, tešia väčšej úcte ako samotné hinduistické božstvá.
Vchádzame do dedinky, kde sa koná akási slávnosť. Na druhý deň má byť spln a vtedy sa robia veľké obety duchom a predkom. Chceme sa pridať k procesii. Chlapík súhlasí a tak so zástupom slávnostne odetých mužov a žien, stúpame po schodoch ku chrámu na vrcholku kopca. Ženy nesú na hlavách koše s obetnými darmi, muži zas vodu a palice na odháňanie doterných makakov. S rodinou nášho priateľa, absolvujeme všetky obrady až po rituálne umývanie hlavy, ktoré má zabezpečiť očistenie mysle od negatívnych síl a zmytie zlých skutkov. Vo vzduchu voňajú lupene pestrofarebných kvetov a vonné tyčinky. Všetci sa na nás usmievajú a tešia sa, že sme s nimi absolvovali slávnostný obrad. Nikto sa nás nepýta na náboženstvo, nikto nám nič nezakazuje. Na Bali sme sotva dve hodiny, ale už sa tu cítime ako doma. Vďaka priateľským, usmievavým, nikam sa neponáhľajúcim a pohostinným ľuďom.
Napriek tomu že juh Bali je vychytená turistická destinácia, na severe zastal čas. Ľudia žijú jednoduchý život založený najmä na poľnohospodárstve. Ubytovacích kapacít, okrem Lovina beach, kam sme sa dostali v druhý deň cesty, je málo. Prírodných scenérií a pláží s čiernym vulkanickým pieskom si tu ale človek užije dosýta. Na konci dňa zo seba v mori zmývame prach z dlhej cesty, jeme ryby a zaspávame v očakávaní objavovania ostrova.
Cestou na východ severnej časti ostrova, sme narazili na horúce pramene v dedinke Banjar. Spod vulkánov vyteká v exotickom lese z hláv drakov vytesaných do kameňa príjemne teplá siričitá voda. Relaxujeme po náročnom bicyklovaní. Relax pokračuje aj v turistickej destinácii Lovina. Sezóna už pomaly končí a tak je to tu ľudoprázdne. Podarilo sa nám zohnať naozaj luxusné ubytovanie. Čistý klimatizovaný bungalov priamo na pláži, za 10 dolárov na noc pre oboch vrátane raňajok – príjemná zmena po Madure a Jáve. Tradíciou je tu balijská masáž, pri ktorej sa používa kokosový olej. Janke nedalo, aby ju nevyskúšala, veď po toľkých dňoch bicyklovania si zaslúžila aj dve. Napokon som sa, na toto pánske huncútstvo, nechal nahovoriť aj ja. Za odmenu si ma podali dve masérky naraz. K dokonalosti momentu už chýbalo len to, aby každá mala aspoň o 30 rokov menej. Čo už, aj raj na zemi má svoje nedostatky:-)
Horská prémia a zápas kohútov…
Po takmer trojdennom oddychu na plážach a kratších bicyklových presunoch, nás zlákali hory v centrálnej časti ostrova. Slnko pečie, stúpame úzkou strmou cestou od mora smerom k zeleným pahorkom kdesi vysoko nad nami. Leje z nás ako z vedra. Po 1500 metroch prevýšenia sa pred nami otvára náhorná plošina. Prichádzame k dedine a humbuk nás privádza k prístrešku, pod ktorým sa tisne kopa pokrikujúcich chlapov. Všetci v rukách držia pokrčené bankovky. Ocitli sme sa na nelegálnom zápase kohútov. Nasleduje pomerne krvavé divadlo. Kohúty zápasia s ostrými tenkými čepeľami pripevnenými k nohám. Víťaz zarobí svojmu majiteľovi majetok, porazený poputuje pravdepodobne do polievky. Stávky sú vysoké, v prepočte okolo 5 až 10 USD na zápas. To je tu veľmi veľa peňazí, priemerná mzda je totiž na úrovni okolo 80 dolárov.
Naším cieľom je nádherná scenéria a starobylé hinduistické chrámy v okolí jazier Tambligan, Buyan a Bratan, ktoré sa nachádzajú na dne pozostatku starého superkrátera. Vzduch je chladný a dosť vlhký. Spúšťa sa dážď, oblaky zahaľujú takmer všetko navôkol a my klesáme k jazeru Bratan. Z hmly trčia veže chrámu postaveného takmer uprostred jazera a my máme po 65km a poriadnom prevýšení celkom dosť. Spíme v dedine pri jazere. Z miestnej mešity sa ozýva zvolávanie k modlitbe. Vyšiel mesiac, mraky sa pretrhali a psy zavíjajú o preteky. Ráno kolorit zvukov dokončuje kohút, ktorý sa hrdo vydúva priamo pred našimi dverami. Je čas ísť ďalej…
Čas na trochu kultúry
Ak je hlavným turistickým centrom juh Bali a známa Kuta beach, potom je Ubud právom pokladaný za kultúrne centrum ostrova. Napriek tomu, že Bali je turistickou destináciou, miestnym ľuďom sa podarilo uchovať si svoje zvyky, kultúru a rituály. Pri všetkých väčších dedinských oslavách sa tancujú miestne tance Legong, Kecak, Barong. Všetky sú založené na hinduistickej mytológii a príbehoch z Ramayány. Väčšinou zobrazujú zápas dobra a zla, a dobro vždy víťazí. V Ubude sa takmer každý večer koná predstavenie niektorého z tancov. Tanec Kecak je neopísateľné divadlo, v kruhu sedí asi 100 tanečníkov – spevákov, ktorí rôznymi stonmi, zvukmi a pokrikmi kecak-kecak rytmicky sprevádzajú celý príbeh, osvetlení len svetlom fakieľ. Do toho tancujú tanečníci a tanečnice v pestrých odevoch symbolizujúcich bohov, princov, princezné, zvieratá či démonov. Tance Legong a Barong sú doprevádzané tradičným Indonézskych orchestrom gamelan, v ktorom sú hojne zastúpené xylofóny z bambusu aj bronzu. Pestro odetých démonov a krásne indonézske tanečnice, si určite nenechajte ujsť. V Ubude žijú stovky umelcov a v miestnych galériách sa dá medzi množstvom gýčovitejších vecí zhliadnuť aj naozaj krásna drevorezba, socha, či obraz. Odchádzame oddýchnutí a kultúrne naplnení opäť do hôr. Tento raz je cieľom vulkán Batur.
Opäť vulkány
Silueta vulkánov patrí k Indonézii ako ryža ku každodennému pokrmu v týchto končinách. Z ryžových polí, palmových hájov, tabakových plantáží, či mangrovových porastov sa ich kužele hrdo dvíhajú k obzoru celého súostrovia. Nečudo, veď celá oblasť leží v takzvanom pacifickom ohňovom kruhu – seizmicky a vulkanicky najaktívnejšom pásme na zemi.
Stúpame k jednému z nich. Cesta je lemovaná rezbárskymi a inými umeleckými dedinkami, ktoré svojimi výrobkami zásobujú umelecké a suvenírové obchody v celej Indonézii. Všade pri ceste predávajú tropické plody najrôznejších tvarov, pitie kokosového mlieka sa stalo naším každodenným občerstvením. Po 1200 výškových metroch sme na okraji starého krátera. Pohľad dolu je úchvatný. Na jeho dne, sa nachádza jazero tyrkysovej farby a polia farmárov ktorí tu žijú. Druhá polovica dna krátera pripomína scenériu z mesiaca – veľký vulkanický kužeľ hory Gunung Batur, jeden z najposvätnejších vulkánov na Bali a pri ňom niekoľko menších kužeľov z posledných erupcií a rozľahlé lávové polia… . Zjazdujeme po strmej ceste až k jazeru. Deň trávime v kúpeľoch s termálnou vodou s výhľadom priamo na jazero, po ktorom sa plavia člny rybárov. Na večeru je ryba. Ráno sa budíme zavčasu a efekty slnečných lúčov, osvetľujúce pri východe steny vulkánu, sú úžasné. Na bicykloch obchádzame Gunung Batur. Je to fuška. Prašná cesta dáva zabrať nohám aj bicyklom. Zo svahov vulkánu, miestni podnikavci ťažia vulkanický piesok, ktorý sa predáva na stavebné účely. Cesta hore na rímsu krátera je nekonečná. Po namáhavom výstupe nás čaká zjazd na juhovýchod Bali, aby sme sa vybrali na ostrov Lombok.
Zabudni na Lombok
V nohách dnes máme už takmer 100 kilometrov a jeden poriadny stupák. Zišli sme až do prístavu Padang Bai na juhovýchode Bali. O chvíľu má odísť posledný trajekt smerom na Lombok. Miestni povaľači a kšeftári sa nás snažia obtiahnuť a draho nám predať lístok na trajekt, vrátane dvojdňového zájazdu po ostrove. Samozrejme za nekresťanské peniaze a samozrejme bez bicyklov. Chlapík na pokladni nám odmieta predať lístok a posiela nás za kšeftármi. Zjavne sú dohodnutí. Nemám chuť zúčastňovať sa tohto zbíjania turistov. Veľmi ma neláka ani predstava očumovačov zadku zavesených na motorkách za mojou frajerkou, keďže Lombok je taktiež čisto moslimský ostrov. Krátiaci sa čas je tiež proti nám. Otáčame to a odchádzame do dedinky Candi Dasa trochu si oddýchnuť k moru, šnorchlovať a jesť veľa veľkých rýb. Na ďalší deň odchádzame rybárskou loďkou ku koralovým útesom. Po hodinke šnorchlovania nás rybár loďou vezie na pláž s takmer bielym pieskom, čo je tu na Bali celkom rarita. Väčšina pláží má totiž čierny vulkanický piesok. Miestny chlapík nám na suchých šupkách z kokosových orechov griluje asi kilovú rybu, ktorú pred chvíľou ulovil. Kúpeme sa vo vlnách a oddychujeme. Nakoniec sa presúvame do známeho letoviska Kuta beach. 4 dni surfovania, oddychu na pláži, nákupov a turistickej komercie – odmena za námahu na bicykloch, ktorá ale stála za to. Bicykle balíme do škatúľ, ktoré sme zohnali v miestnom bicyklovom obchode. So zatváraním veka sa pomaly končí aj naše dobrodružstvo. Ostáva už len odletieť domov.
Pred odchodom do Indonézie, nad naším cyklistickým plánom niektorí kamaráti krútili hlavami. Poniektorí si dokonca ťukali na čelo. Dnes si stojíme za jedným: miesta, ľudia, zvuky, vône, to všetko je zo sedla bicykla oveľa bližšie, osobnejšie, skutočnejšie, intenzívnejšie…
Martin Ondreáš a Jana Valentová
