Do tejto ázijskej krajiny sme cestovali plní očakávaní a možno tak trocha aj predsudkov. Aká teda Čína je? Skúsme sa na to pozrieť spolu cez našu (slovenskú) optiku.
Spolupráca sa rozbehla prostredníctvom vymoženosti tisícročia – Internetu. Po formálnych a zdvorilostných výmenných mailoch došlo nakoniec k pozvaniu čínskych kolegov na naše síce malé, ale pekné Slovensko. Navštívili nás dvaja kolegovia na desať dní. Obaja sú expertmi na využívanie údajov diaľkového prieskumu Zeme, čo je v ich republike vzhľadom na obrovskú rozlohu krajiny vysoko aktuálna problematika. V tomto smere ani Slovensko, vďaka VÚPOP, nezaostáva za svetom, a tak sme si mali čo povedať. Aby známa slovenská pohostinnosť neutrpela ujmu, tak sme okrem pracovných záležitostí našim čínskym kolegom (ako pravým geografom) ukázali aj prekrásnu scenériu nášho rodiska. Pozvali sme ich do salaša v Kováčovej pri Zvolene na halušky, ukázali sme im Španiu Dolinu, Vlkolínec a Spišskú Sobotu a v Prešove ochutnali šarišskú špecialitu – domácu slivovicu. Samozrejme, že po takýchto poznatkoch a zážitkoch prišlo očakávané oficiálne recipročné pozvanie pre našich expertov do veľkej Číny.
Naša cesta
Poznávanie tejto krajiny sa začalo koncom novembra minulého roka. Vybrali sme sa tiež na desať dní – vlastne iba na osem, pretože dva dni trvala samotná cesta. Ale pekne po poriadku.
Mesto Fuzhou leží pri pobreží Juhočínskeho mora, oproti Taiwanu, v subtropickej oblasti. Cestu sme tam absolvovali samozrejme letecky. Leteli sme z Viedne, s medzipristátím v Pekingu. Do Pekingu sme to zvládli približne za 10 hodín. Sedieť takýto čas na jednom mieste dalo geografom, zvyknutým na neustály pohyb, dosť zabrať. Ešteže sme leteli cez noc a väčšinu času sme teda prespali. V Pekingu sme mali približne päť hodín voľného času, a tak sme sa rozhodli, že keď sme už tu, skočíme do mesta si pozrieť Zakázané mesto. Na cestu do centra sme využili mikrobus, no na samotnú návštevu mesta nám veľa času nezostalo, asi tak 1,5 hodiny. Prvou našou zastávkou bolo Námestie nebeského pokoja (Tchien-an-men). Je to vlastne len jedno obrovské námestie s veľkými budovami po okraji. Mimochodom, postrehli sme záľubu miestnych obyvateľov vo veľkých (rozľahlých) budovách. Potom sme zamierili do Zakázaného mesta.
Zakázané mesto
Tu sme však zistili, že dnu sa už nedostaneme, pretože otváracie hodiny skončili pred pol hodinou. No nič. Aj tak už bol najvyšší čas vrátiť sa na letisko. Prvý kontakt s čínskym národom bol pre nás trocha nezvyklý. Počas celej doby nás neustále obťažovali rôzni ľudia a ponúkali nám sprievodcovské služby, povoz rikšou, suveníry, … Boli až nepríjemne dotieraví.
Do Fuzhou sme doleteli o 23:00. Na letisku nás už čakali naši čínski kolegovia. Cesta do hotela trvala ešte skoro hodinu. Ubytovali sme sa, dohodli program na nasledujúci deň, absolvovali hygienu a okamžite zaspali.
V nasledujúcich dňoch sme absolvovali maratón stretnutí a konzultácii po rôznych inštitúciách a úradoch. Najzaujímavejšia bola pre nás návšteva univerzity. Tu sme si uvedomili veľkosť tejto krajiny a tiež zákon veľkých čísel.
Fujijan Normal University je všeobecnovzdelávacia univerzita, ktorá bola založená v roku 1907. Pozostáva z 27 fakúlt, počnúc filozofiou cez jazyky, dejiny, ekonomiku, právo, techniku, umenie – proste kompletný záber, a študuje na nej približne 30 000 študentov (za celú históriu UK vyštudovalo cez 100 000 študentov). Teraz dobudovávajú nový areál s rozlohou takmer 2 km2. Na naše pomery proste nepredstaviteľné pomery. Obaja sme síce študovali na našej najväčšej univerzite – Univerzite Komenského, lenže zatiaľ čo tá je rozťahaná po celej Bratislave, tu je to všetko na jednom mieste. Ešte aj internáty. Niečo ako u nás Mlynská dolina – také malé sídlisko. Veľmi sme boli prekvapení, keď sme na univerzite stretli študentov aj v neskorých poobedňajších hodinách. Keď sme sa potom bavili o študentskom živote, dozvedeli sme sa, že v Číne chodia študenti do školy niekedy dokonca aj v sobotu. Tak isto sme boli prekvapení, že aj študenti z daného mesta bývajú väčšinou na internátoch v areály univerzity. Vraj je to kvôli lepším možnostiam vzdelávania sa, cestovaniu a bezpečnosti. Takže sme ani neboli zaskočení, keď nám povedali, že v rámci univerzitného areálu je aj nemocnica, športový štadión – je to proste komplet malé mestečko.
Navštívili sme aj mesto, kde táto univerzita mala jednu „vysunutú“ fakultu venovanú hlavne vzdelávaniu „zámorských“ Číňanov. Aj tam to bolo obdobne megalomanské. Človek najprv nevie pochopiť tú veľkosť, ale keď sa nad tým trocha zamyslí, tak príde na to, že je vlastne v najľudnatejšej krajine sveta. To kvantum ľudí sa predsa len musí niekde vzdelávať. A keď si k tomu ešte zoberieme, že také Himaláje (Tibet) a púštne oblasti (Gobi, Taklamakan) sú skoro ľudoprázdne, tak pochopí tie obrovské koncentrácie ľudí hlavne tu na pobreží.
„Overseas“
Čo sa týka tých „zámorských“ študentov (volajú ich „overseas“, čo by sa správne malo asi prekladať ako „cezmorský“), bolo pre nás veľmi zaujímavé (nikde inde sme sa s tým nestretli), že by emigranti posielali svoje deti do „rodnej“ krajiny na vysokú školu. Tu ich však študuje toľko, že pre nich vybudovali zvláštnu fakultu. Ale ono to zasa bude tým počtom obyvateľov a možno aj národným povedomím.
Naši čínski priatelia nás v snahe o prezentáciu svojej krajiny sprevádzali hlavne po mestách (samotné Fuzhou má približne 3 mil. obyvateľov a s predmestiami 5 mil.), pýšiac sa obrovskou výstavbou. Taký je zrejme v Číne dnešný trend. Trocha v ústraní, a nám to nesporne chýbalo, je príroda so svojimi zákutiami. Aj keď sme sa na čínsku krajinu (najmä vidiek) veľmi tešili, vďaka komercionalizmu sme ju videli len z dopravných prostriedkom – pri tranzite medzi veľkými mestami. Ukázali nám však aspoň jeden starý kláštor a jedno múzeum (Konfucia). Veľmi milo sme boli prekvapení vstupným – bolo veľmi nízke, po našom – „ľudové“.
Cez víkend sme mali voľno, a tak sme sa dohodli, že sa poprechádzame a poobzeráme po meste. Najprv sme navštívili park. Bolo tam strašne veľa ľudí. Toľko nebýva hádam ani v našich nákupných centrách. Tak sme sa tam veľmi dlho nezdržali a šli sme pozrieť starý kláštor, resp. aspoň sme si mysleli, že je starý. Keď sme sa k nemu približovali a videli sme typické strechy, hneď nám bolo veselšie. V areály nás však čakalo veľké prekvapenie. Nachádzal sa tam síce starý kláštor z 9. storočia, ale väčšina budov bola úplne nových (rok výstavby 1998 až 2003) a jedna dokonca rozostavaná. Napriek tomu, vyzeral celý komplex úplne autenticky.
Cesta domov
V posledné dni sme ešte absolvovali nejaké tie stretnutia, rozlúčku a nakoniec cestu domov. Cestovali sme tou istou cestou, tentoraz sme však leteli na rozhraní dňa a noci. Aj sme sa tešili, že z lietadla niečo uvidíme, no za chvíľu nás dobehla tma, a tak sme zasa takmer nič nevideli. Tentokrát bolo tých 10 hodín letu pre nás veľké utrpenie. 
Celkovo nemám najlepšie spomienky na túto krajinu. Je tam, teda aspoň na miestach, ktoré sme navštívili my, koncentrovaných strašne veľa ľudí a z toho vyplývajúce problémy (vysoká miera urbanizácie). Je však jasné, že v iných častiach tejto obrovskej krajiny je to iné, a že z návštevy jednej lokality sa nedajú vyvodzovať všeobecné závery.
Peter Scholtz, Martina Nováková
