Vražda zo žiarlivosti, ktorú nikto nečakal

Reflektory BMW, zaparkovaného niekoľko metrov ďalej, osvetľovali jeho územčistú postavu na neobývanom kúsku zeme zavalenom starými pneumatikami, prázdnymi plastikovými fľašami a prázdnymi vrecami od cementu. Napriek silným mrazom v tú noc z 26 na 27. novembra 1998, Charlyho tvár bola červená a čierne vlasy zlepené potom. Niekoľko desiatok metrov ďalej sa v tme črtala budova továrne Findus. Z priemyselného odpadu sa šíril odporný pach. Charly prestal kopať, aby sa vydýchal. Od oka odhadol hĺbku jamy. Ešte nebola dostatočne hlboká. Mŕtvola by z nej vytŕčala. Musí kopať ďalej. Rýľ sa znova zaboril do zeme…

Po chvíli, keď usúdil, že jama je dosť hlboká, zamieril k autu, a vyvliekol z neho ťažké nehybné telo, vhodil ho do nej a zahádzal vykopanou zeminou. Potom nasadol do auta a vrátil sa domov. O hodinu-dve začne svitať a Charly sa bude musieť tváriť, akoby sa nič nestalo. Akoby nebol zabil človeka. Nebyť náhody, Charly by sa nikdy nestal vrahom. Ibaže náhoda chcela, aby sa pred dvoma či tromi mesiacmi stretol s tým mužom v jednom bistre pri stanici, ktoré bolo otvorené takmer do rána. Charly tam často chodieval, aby utápal svoje starosti v alkohole.  Jeho rodičia, Turci, ktorí sa v roku 1973 usadili vo Francúzsku niekoľko mesiacov po jeho narodení, bývali neďaleko od neho. V srdci Charlyho nič nemohlo nahradiť lásku ženy, s ktorou sa v auguste oženil v Turecku, ženy, ktorú si nemohol priviezť do Francúzska, pokým nebude schopný poskytnúť jej pohodlný život.

V ten večer, keď Charly stretol toho človeka, práve zapíjal škótskou svoj žiaľ. Neznámy päťdesiatnik s jemnými črtami a bledou tvárou si sadol k barovému pultu vedľa neho. Charly mu ponúkol pohárik, neznámy prijal a oplatil mu to. Nato Charly objednal ďalší, a tak to šlo dokola. Keď odchádzal z bistra, nevedel takmer nič o človeku, ktorý ho vyprevadil až domov, iba to, že pochádza zo severu, volá sa Bernard T. a je lekárnik…

Alkohol niekedy stmelí tie najčudnejšie priateľstvá. Muži, ktorí sa takto náhodne zoznámili, sa začali často stretávať a zakaždým sa o sebe dozvedali čoraz viac. Bernard T… sa zveril Charlymu, že desať rokov pracoval v lekárni v severnej časti mesta, oženil sa a má dve dospievajúce dcérky. Charly vytušil, že jeho život sa zvrtol tak, že sa musel rozviesť a teraz žije sám.

Večer 26. novembra sa priatelia stretli v bare neďaleko hlavného námestia. Ako zvyčajne pili pohárik za pohárikom a potom sa rozhodli ísť na diskotéku. Odišli lekárnikovým BMW. Po dvoch hodinách strávených na diskotéke zašli do posledného bistra, ktoré ešte bolo otvorené a zasa si objednali pijatiku. Vtedy Bernard T… zbadal v kúte baru krásnu mladú plavovlasú ženu. Lekárnik nemal vonkoncom výzor zvodcu žien. So smutnou tvárou a okuliarmi v tenkom ráme, vyzeral vedľa krásavca Charlyho ako úbožiak. V tú noc sa však musel cítiť vo forme.

„Môžem vás pozvať na pohárik?“ prihovoril sa plavovláske.
Prisadol si k jej stolíku, nevšímajúc si, že Charlyho tvár stvrdla. Prečo naňho Charly vrhal čoraz hrozivejšie pohľady? Jednoducho preto, lebo žiarlil. Charly sa už dlhší čas dvoril mladej žene a nebola náhoda, že trval na tom, aby zašli v tú noc práve do tohto podniku. Charly bol síce šialene zbláznený do svojej mladej ženy, ktorá ho čakala v Turecku, no telo si žiadalo svoje.
Čo sa stalo potom? Nikto si nespomína, že by niekedy videl tých dvoch hádať sa. Nikto si takisto nespomína, že by ich videl odísť spolu z bistra. Isté je iba, že Bernard T… nasadol do svojho auta a Charly ho požiadal, aby ho zaviezol k nemu domov.
„Nasadni!“ zakričal naňho lekárnik. Potom auto odfrčalo a vzdialilo sa…

V nasledujúcich dňoch si Bernardovi susedia všimli, že lekárnikovo auto neparkuje vo dvore nájomného domu.
„Mysleli sme si, že sa odsťahoval,“ povedal neskôr jeden z nájomníkov.

Lekárnika prišla navštíviť jedna z jeho dcér. Otcova neprítomnosť ju znepokojila. Pretože vedela, že po strate zamestnania bol v hlbokej depresii, vybrala sa na políciu, aby zahlásila, že zmizol.
Polícia začala pátrať. Jeho auto našli neďaleko. Bolo zaparkované pred Charlyho domom. Ten ho pokojne používal. Tým, čo sa čudovali, keď ho videli premávať sa v drahom aute, povedal, že mu ho požičal kamarát. Rodičia, u ktorých trávil čoraz viac času, sa ho neodvážili na nič pýtať. Všimli si len, že ich syn sa v posledných dňoch veľmi zmenil. Stal sa mlčanlivým, strhával sa pri najmenšom hluku a keď niekto zaklopal na dvere, zaujal postoj, akoby chcel každú chvíľu vyskočiť cez okno. Navyše začal užívať antidepresíva, jeho nočný stolík bol zaplavený tabletkami. Aké tajomstvo trápilo ich syna?

V utorok 29. decembra okolo 18. popoludní prišiel na políciu mladý muž.
„Prišiel som vypovedať vo veci hľadaného Bernarda T… lekárnika, čo pred niekoľkými mesiacmi zmizol.“
Policajt sa chvíľu díval na neznámeho, ktorý zjavne túžil zbaviť sa niečoho, čo ho ťažilo.
„Vaše meno?“
„Charley …“
„V poriadku. Počúvam vás.“
„Už nemusíte hľadať Bernarda T. Je mŕtvy. Viem to. Ja som ho zabil.“

Policajt sa naňho nechápavo díval, rovnako ako narýchlo privolaní vyšetrovatelia poverení objasnením prípadu zmiznutého lekárnika. Podľa všetkých lekárnik, o ktorom bolo známe, že trpel ťažkými depresiami, spáchal samovraždu. A odrazu sa z čista jasna objaví vrah, ktorého nikto nečakal! Nebolo však možné pochybovať o tom, čo rozprával: o večeroch, strávených v baroch, o nespočetných pohárikoch, ktoré spolu vypili, a napokon o plavovláske, ktorú začal Bernard zvádzať, a tým vyvolal Charlyho žiarlivosť.
„Odišli sme spolu v jeho aute,“ vypovedal Charly. Cestou sme sa pohádali kvôli tej dievčine. Začali sme sa biť. Bernard zastavil a vystúpili sme z auta.
Bitka pokračovala na chodníku opustenej ulice. Charly vytiahol nôž a vzápätí Bernard padol na zem, smrteľne zasiahnutý do srdca.