Prečo ste ho ZABILI?
Mladá žena skončila výpoveď a súdna sieň je šokovaná. Matka malého Cédrica, ktorého uniesol a zavraždil súdený muž, plače. Starý otec, štátny prokurátor i sám predseda potláčajú city. Len jeden človek v sieni sa tvári ľahostajne, dokonca bez záujmu: obžalovaný Jean-Michel Diory.
Spáchali ste vraždu!
„Vtedy ste uškrtili svojho psa a potom ste mu fľašou rozbili hlavu,“ pripomína mu predseda.
„Bol to bastard! Navyše som ho nemal čím živiť.“
Raz sa Diory tak rozzúril na tuláka, ktorý mu ukradol pár frankov, až ho zabil.
Za tento čin ho odsúdili na desať rokov väzenia. Po šiestich rokov a štyroch mesiacoch ho však pustili na slobodu…
„Na začiatku bol ku mne milý,“ vypovedá Veronique. „Dobre si rozumel s deťmi. Potom však začal piť a bol podozrievavý, zlostný a násilný. Bil ma a raz zbil aj Cédrica. Podala som aj žalobu, no stiahla som ju, pretože som ho ľúbila. Po štyroch mesiacoch spoločného života som ho však nakoniec vyhodila.“
„V tom čase ste dobrovoľne potratili, však?“ prerušil ju predseda súdu.
„Áno.“
Obžalovaný vstal a zakričal: „Zabila mi dieťa. Ja som ho chcel.“
„Preto ste jej zobrali Cédrica? Aby ste sa pomstili? Tak ste to aspoň uviedli na polícii: Zobrala mi dieťa, takže som mohol urobiť to isté.“
Padol, tak som ho dorazil
„Padol na chrbát a bodol som ho do hrude. Potom som ho dorazil, aby netrpel…“
Diory v ten deň popoludní vtrhol aj so zakrvaveným nožom k Veronique. Vedel, že za túto vraždu ho odsúdia, a preto sa ešte chcel bývalej priateľke pomstiť.
Všade boli stopy krvi…
Opatrovateľka privolala políciu a jeden z dvoch policajtov vypovedá:
„Na schodoch boli stopy čerstvej krvi. V byte bol neporiadok a dozvedeli sme sa, že uniesli dieťa. To však nebolo v mojej kompetencii, preto som zavolal na komisariát. Dostal som za úlohu získať Cédricove fotografie.“
Neuveriteľné zlyhanie polície
To je všetko? Všetko. Je to neuveriteľné. Keď zatelefonoval na komisariát, že chlapec je v nebezpečenstve, odporučili mu, aby sa obrátil na oddelenie maloletých! Tam ho požiadali, aby navštívil podozrivého.
Na zábradlí pred Dioryho bytom i na jeho dverách boli veľké škvrny krvi. Policajt búchal, zvonil a poprosil i Cédricovu matku, ktorá medzičasom prišla, aby volala Cédricovo meno. Odpoveď nedostali. Do bytu vtrhnúť nemohli a policajt nakoniec dostal príkaz, aby sa vrátil na komisariát.
Policajt sa vrátil po službe. Veronique ešte vždy búchala na dvere. Cédricov starý otec bol presvedčený, že chlapec je mŕtvy, a hľadal jeho telo po celom meste. Veronique každú chvíľu telefonovala na komisariát, aby polícia zasiahla. Márne. Začalo svitať. Po chlapcovi nebolo ani chýru ani slychu.
Sedem bodných rán
Hoci to vyzerá ako list na rozlúčku, Diory nespáchal samovraždu, ale utiekol cez balkón na piatom poschodí. Jeho suseda vypovedala, že vliezol k nej cez otvorené okno a vyhrážal sa jej nožom. Utiekla, no podarilo sa mu ju chytiť. V tej chvíli sa však objavil policajt a spútal ho.
V rukách slabého, zbabelého a krutého človeka
Keby však polícia bola zakročila skôr, chlapec nemusel takto zomrieť! Chlapec bol len nástrojom v rukách slabého, zbabelého a krutého človeka.
Polícia sa vôbec nepokúsila chlapca zachrániť!
Po hodine a pol porota vyniesla rozsudok: doživotné väzenie s 22-ročným sprísneným režimom.