Nevyriešený prípad: Uniesol tri dievčatká z ich izieb a brutálne znásilnil

Bola letná horúca, bezoblačná noc bez jediného závanu vetra. Svetlo mesiaca v splne sa odrážalo od zvonice kostola v malej dedinke Loire-Monniéres juhovýchodne od Nantes.
V ten deň, 8. júla 1995 väčšina obyvateľov spala pri otvorených oblokoch. A predsa nikto nič nepočul. Ako sa neznámy muž dostal do dediny? Prišiel po hlavnej ceste na bicykli, alebo po jednej z mnohých chodníkov vo vinohradoch?
Bola to záhada. Stopy, ktoré zanechal v pôde, však svedčili o tom, že o štvrtej ráno odstavil svoj bicykel v blízkosti osamelého domu a zamieril k oknu na prízemí na zadnej strane stavby.

Jedenásťročná Chloé pokojne spiaca vo svojej postieľke, sa prudko zobudila a videla, ako sa nad ňou skláňa akási tmavá postava. Chcela kričať, no muž jej zapchal ústa kúskom handry. Druhou rukou ju objal okolo drieku. Vyľakané dievčatko sa bránilo, no votrelec ju zdvihol ako pierko a vzápätí spolu so svojou korisťou preliezol cez okno a zmizol v tme. Nezašiel ďaleko. Prebehol vari sto metrov, ktoré ho delili od vinice, tam hodil dievčatko surovo na zem a znásilnil ho. Chloé cez slzy videla, že jej únosca mal na tvári kapucňu, bol celý v čiernom a v ruke mal nôž. Keď sa na ňu vrhol, zrevalo od strachu. Násilník ju však opäť umlčal.
O piatej ráno sa plačúce dievčatko v roztrhanej pyžame a s vlasmi plnými piesku vrátilo domov. Rodičia, ktorých zobudil jej krik, si najprv mysleli, že sa jej prisnil dajaký zlý sen. Po jej prvých slovách si však uvedomili celú hrôzu toho, čo sa stalo. Kým Chloé okamžite odviezli do nemocnice, žandári z policajnej stanice v Nantes vypočúvali jej rodičov.

„Ten muž musel poznať náš dom,“ tvrdil otec dievčatka. „Vnikol dnu cez okno kúpeľne, jediné, na ktorom nie sú okenice. Odtiaľ sa dostal do chodby, z ktorej vedú dvere do viacerých izieb, ale on zamieril rovno do izby, kde spala Chloé.“

V nasledujúcich týždňoch, počas ktorých sa traumatizované dievčatko pomaly spamätúvalo zo šoku, pol stovky žandárov prečesávalo okolie dediny. Helikoptéra krúžila nad vinicami a všetkých obyvateľov dediny vypočúvali jedného po druhom. Súčasne vyšetrovatelia prezerali súdne spisy všetkých sexuálnych maniakov a vyžiadali si zoznam pacientov liečených na psychiatrickej klinike v Montberte, vzdialenej iba dvadsať kilometrov. Vyše tristo podozrivých podrobili prísnemu výsluchu, niekoľko desiatok z nich dali vyšetriť, no všetky genetické testy boli negatívne.

Týždne ubiehali. Polícia vynaložila na vyriešenie tohto prípadu nezvyčajne veľa síl. Mala na to vážny dôvod, ktorý držala v tajnosti: dva roky pred týmto prípadom, v októbri 1993 sa ten istý násilník pokúsil vniknúť rovnakým spôsobom cez okno domu v Pallete, dedine vzdialenej asi 4 kilometre od Monniéres. Prišiel na bicykli, prešiel cez záhradu a vnikol do detskej izby cez okno na prízemí. Ako vedel, že sa dievčatko nachádza práve v tej miestnosti? Dieťa však stihlo vykríknuť, kým mu zapchal ústa. Otec, ktorý spal v susednej izbe, sa zobudil. Násilník vyskočil oknom a zmizol. Otec dievčatka sa ho snažil dolapiť, ale chlap mal priveľký náskok. No videl ho a vedel ho opísať. Bol to vysoký mladý muž vyšportovanej postavy v tmavom odeve s čiernou kuklou na hlave.

Žandári z Nantes ani na chvíľu nepochybovali o tom, že ide o jedného násilníka. Napriek tomu boli nútení dočasne odložiť oba prípady pre nedostatok dôkazov.

Nedeľa 30. mája 1999, tri hodiny ráno. Na statku uprostred viníc medzi Pallete a Monniéres všetci spali. Dom bol ponorený o tmy. Mesiac sa skryl za mraky a od večera zmáčal celé okolie jemný dážď. Zrazu sa z tmy vynoril muž na bicykli a zamieril k nízkej šedej budove statku po blatistej cestičke vedúcej k potoku. Nikto ho nevidel, žiadny pes nezaštekal. Opäť sa opakoval strašný scenár. Muž, ktorý sa tam zjavne dobre vyznal, zamieril rovno k oknu na prízemí, a bez námahy ho otvoril. V izbe spala hlbokým spánkom jedenásťročná Sophie. Keď sa zobudila, bolo neskoro. Násilník jej už stihol zapchať ústa. Za niekoľko sekúnd ju spútal, zdvihol z postele a preniesol cez okno. Niekoľko desiatok metrov odtiaľ, na okraji viníc dievčatko znásilnil.

Pedofilov rozpúšťali v kyseline

 Okolo štvrtej sa Sophiini rodičia zobudili na strašný krik. Sophii sa podarilo uvoľniť si ústa a vystrašene kričala do noci. Jej roztrhané šaty boli celé pokryté blatom. Jej katan bol nepochybne už ďaleko. Našli sa iba stopy po pneumatikách a otlačky topánok, nič viac. O niekoľko dní neskôr lekári z nemocnice v Nantes, kam dievčatko odviezli, oznámili polícii prvé výsledky svojich vyšetrení. Nikoho neprekvapili: genetické rozbory boli totožné vo všetkých troch prípadoch. Násilník sa podpísal pod svoje zločiny.

Pozornosť polície sa sústreďovala na malé územie v bezprostrednom okolí Palletu z viacerých dôvodov.

Po prvé, násilník, ktorý jazdil na bicykli, nemohol prísť zďaleka.

Po druhé, dobre poznal celú oblasť vrátane najmenších chodníčkov vo viniciach, ktoré nie sú zakreslené v žiadnej mape.

Po tretie, vedel, kde sa nachádzajú detské izby a prepadával iba tie, čo spávali samé.

Z toho vyšetrovatelia usúdili, že zločinec mohol byť robotníkom, záhradníkom, dodávateľom, či opravárom – ktorý pracoval pre rodičov svojich obetí, pohyboval sa v ich domoch, poznal usporiadanie izieb a vedel, je tam nie pes. Vyšetrovatelia nezanedbali ani ďalšie detaily. Skutočnosť, že dotyčný sa dopúšťal svojich zločinov zásadne v noci keď bol mesiac v splne, mohlo naznačovať, že ide o psychicky ťažko chorého človeka. Preto začali pátrať aj v psychiatrickej klinike v Montnerte. Dlhé časové intervaly medzi jednotlivými prípadmi – 1993, 1995, 1999 – mohli naznačovať, že v čase medzi nimi bol násilník vo väzení alebo hospitalizovaný na psychiatrii.

O vražde šamorínskeho podnikateľa Vladimíra prehovorila jeho manželka. Aj o tom, ako ho našla s podrezaným hrdlom

Medzitým okolie Nantes zaplavila davová psychóza. Deťom rodičia nedovolia hrať sa vonku bez dozoru a večer sa ľudia zamkýnajú vo svojich domoch. Myšlienka, že by sa niekto odvážil uniesť ich dieťa z miestnosti susediacej so spálňou rodičov prebúdza v nich panický strach.