Nielen ženy ale aj muži trpia v rodinách, len si to málokedy priznajú

1772
Majestátna organová hudba ma priviedla z rušnej ulice do chrámového ticha. Človek niekedy potrebuje zastaviť sa, preťať tú náhlivosť tichom, pokojom takéhoto miesta, ktoré je v tej chvíli balzamom na dušu. A práve ten, kto v tom chráme tak krásne hral, vkladajúc do hry seba samého, je hrdinom tohto príbehu, aj keď, ako tvrdí on, je len jeden z milióna.
Tomáš nemá ani štyridsiatku, hoci jeho šediny by ho pokojne zaradili aj medzi šesťdesiatnikov. Už tri roky hráva v tomto kostole na organe. Je to jeho fyzická i psychická rehabilitácia. Potrebuje ich obe, choré je jeho telo a i rana v duši sa len pomaly a ťažko hojí.

Kruté pristátie

Pred desiatimi rokmi sa na svet díval z veľkej výšky. To dole pod ním bolo len akési mravenisko ľudskej existencie. Čo iné aj môže vidieť pilot z kabíny lietadla? Tomáš je letecký inžinier. Vtedy mu ležal svet pod nohami. Život mal pred sebou. Mal zaujímavú, atraktívnu prácu, rovnako atraktívnu mladú ženu pracujúcu vo svete šoubiznisu, exkluzívne zariadený byt, poznal miesta, ktoré obyčajný človek ťažko hľadá aj na mape, exotické dovolenky, veľkolepé večierky, svet známych a významných osobností…
Dieťa? Ale áno, chceli mať aj dieťa, ale zatiaľ bolo v ich harmonograme odložené na neskôr.

To všetko je minulosť.

Prečo?
Pretože v jedno popoludnie, keď sa vrátil z posilňovne a pripravoval si rýchlu večeru, ranila ho nezmyselná a aj pre lekárov nevysvetliteľná mŕtvica.
Pol tela odmietlo poslušnosť. On zase odmietal prijať ranu osudu. Veril, že všetko bude ako predtým. Musí byť. Dovtedy nepoznal nijaké – možno, azda alebo nedá sa, nejde. Dovtedy platilo iba jednoznačné musí. A zrazu mu lekár povedal slová, ktoré nikdy nezabudne. „Poznáme sa už dlho, Tomáš, si predsa správny chlap, kamarát. Nebudem ti klamať. Už nikdy nijaké lietanie, športovanie. Už nikdy výšky. Bohužiaľ, je to pre teba nešťastné a kruté pristátie. Ale nedá sa už viac urobiť. Buď rád, že budeš môcť aspoň na vozíčku, iní sa do smrti nehnú z postele. Možno to neskôr skúsime aj s barlami. A ešte niečo. Daj voľnosť Slávke, veď by si nezniesol, že je s tebou iba zo súcitu. Buď chlap. Ty teraz budeš žiť iný život, v inom svete, nájdeš si iných kamarátov, samozrejme, že my starí kamaráti ťa neopustíme, nič sa nemení.“
Zmenilo sa všetko. Vtedy to všetko vzdal. Načo cvičiť, načo bojovať, načo žiť? Načo, pre koho?
Bol chlap. Slávke dal voľnosť. Aj matke povedal, že sa nemusí pretvarovať pri jeho nemocničnom lôžku. Bola to ešte atraktívna, zrelá žena, zavalená prácou, rovnako ako otec.
A zrazu sa v jedno popoludnie pri ňom zjavila milá starenka. Ako mohol vedieť, že táto rozprávková babička je jeho starou matkou, ktorú naposledy videl ako malý chlapec?

Zbabelí boli všetci – žena, otec, matka.

Tá sa vtedy vybrala navštíviť svoju matku, ktorá už od života nič nečakala, bola vyrovnaná, zmierená, pripravená na odchod.
Matka s dcérou sedeli bezradne a zúfalo oproti sebe, nemali o čom hovoriť, roky sa nevideli. A vtedy dcéra vyriekla, že keby radšej zomrel, ako zostať takto – mrzákom.
Matka ju vyhrešila za rúhanie a hrozila Božím trestom.
„Boh? Kde je ten váš Boh, mama? A kde bol, keď dopustil, aby sa môjmu jedinému synovi toto stalo?“
Rozišli sa v zlom. Ona, stará žena, mala už len tú vieru v Boha. Nedá si ju vziať a dokáže aj dcére i všetkým, že viera je mocná, silná a pomáha. Nemohla, nevedela inak. Tak žila celý život. A hoci bola už pripravená na odchod, teraz sa rozhodla, že musí žiť. Musí pomôcť svojmu vnukovi, keď ho už všetci opustili.
Začala Tomáša navštevovať. A keď ho preložili do nemocnice bližšie k jej domovu, bola pri ňom denne. Z nemocnice odvážali Tomáša do nového domova, k starej matke. A on začal nový život, v novom prostredí, s novými priateľmi – doktor mal predsa pravdu, mýlil sa len v tom, že tí starí priatelia zostanú pri ňom. Nezostali. To nič. Asi to neboli ozajstní priatelia. Vozík už dávno nepotrebuje, aj barly berie len občas. Starká tvrdí svoje: „Pomohol ti Boh, vypočul ma.“
A Tomáš? Asi je tým neveriacim Tomášom. Spoznáva pomaly, nikdy nebol vychovávaný vo viere, nikto ho k tomu neviedol. A teraz hľadá a nachádza sám. Aj cestu do chrámu a k organu našiel sám. Aj keď ešte váha, vie, že niečo pravdy predsa len je na tom biblickom: Klopte a bude vám otvorené, proste a budete vyslyšaní, hľadajte a nájdete.
/ko-čit/