Monštrum v tele človeka a jeho zvláštne chúťky so zmiznutými prostitútkami

Keď nezaparkoval na obvyklom parkovisku pred výstaviskom, ale šiel ďalej, bolo Susanne nepríjemne úzko. No Stefan ju upokojoval: „Poznám miesto, kde nás naozaj nik nebude vyrušovať.“ Tým miestom bol les. Stefan priniesol zo zadného sedadla čierne kožené nohavice a prikázal jej obliecť si ich. K svojmu uspokojeniu potreboval, aby Susanne dala ruky do vrecák jeho nohavíc a položila ich na jeho prirodzenie.

Keď si Susanne po jeho úspešnom vyvrcholení vyzliekala kožené nohavice, zbadala zrazu niečo „biele“ vo vzduchu a inštinktívne si dala ruky na hrdlo. Potom pocítila akési stiahnutie a v spätnom zrkadle zazrela, že má okolo hrdla bielu slučku. „Bolo to, akoby som sledovala vlastnú smrť. A on len sťahoval, sťahoval a sťahoval tak pevne, že som si myslela, že už to príde, už nebudem vládať a zvalím sa na zem. Skutočne som mala pocit, že prichádza môj koniec.“ Z posledných síl dostala zo seba vetu: „Tvoje číslo auta je zapísané.“ A to ju zachránilo.

Susanne je narkomanka, preto nešla na políciu. Až po roku, na naliehanie kolegýň, sa zdôverila so svojím traumatizujúcim zážitkom jednému kriminalistovi vo Frankfurte. Dala mu aj číslo auta.

Keď berlínski vyšetrovatelia po päť a pol roku znovu otvorili akty, ktoré už boli odložené, len nesúhlasne krútili hlavou. Na adresu frankfurtských kolegov povedali len jedno slovo: ľahostajnosť. Keďže Susanne mala pocit, že dotyčný muž mal fúzy a obhajca obvineného majiteľa auta tvrdil, že jeho mandát fúzy nenosí, konanie vo Frankfurte bolo zastavené.

Koľko žien doplatilo životom na nedôslednosť vyšetrovania? To bola jedna z otázok, ktorá sprevádzala proces od jeho začiatku. Obžalovaný z pokusu o vraždu v štyroch prípadoch, ako aj z jedného dokonalého zabitia na „uspokojenie sexuálnych chúťok“ je 36-ročný lekár Dr. Stefan Schmitz, vtedajší majiteľ bieleho pola.

No k predpokladaným vraždám chýbajú mŕtvoly. Chýba aj v prípade 18-ročnej Žanet S., ktorá večer 2. marca chcela „urobiť“ len jedného zákazníka, pretože bola dohodnutá s priateľmi na biliardovú partiu. Jej tágo však zostalo v stojane. Prostitútka je odvtedy nezvestná.

až keď vzala do väzby Schmitza a prehliadala jeho byt. Pri prehliadke polícia narazila okrem iného aj na fotografiu, na ktorej polonahá žena sedí v detskej vaničke. Po jej tele tieklo niečo, čo sám lekár nazval „zlatý dážď“. Zlatú spŕšku obžaloba vecne nazvala – zneuctená výkalmi. Žena na obrázku bola Žanet. Keď si súdny lekár prezrel fotku, skonštatoval, že telo 18-ročnej obete malo mŕtvolné fľaky – doktor používal na svoje sexuálne hry mŕtvolu… bola zaškrtená, a po týždni schovávania v byte ju vrah rozkúskoval a v požičanom aute odviezol na neznáme miesto. Schmitz síce vyčistil svoj byt, napriek tomu našli vyšetrovatelia stopy po Žanetinom pulóvri nielen v byte, ale aj v batožinovom priestore auta z požičovne. Napriek týmto indíciám obžalovaný všetko popieral. Pri vyšetrovaniach bol ľahostajný, kriminalistom sa zdalo, že je dokonca na seba hrdý. „Ako vedec-výskumník bol ctižiadostivý a taký bol aj ako vrah,“ tvrdil jeden z vyšetrovateľov.

Profesionálna deformácia vyvolaná prehnanou ctižiadostivosťou? Aj v jeho biografii zostávajú biele miesta.

Rodičia: vyššia stredná vrstva v Bonne, otec notár, matka priveľmi starostlivá a zároveň požadovačná. Jediný syn musel podávať vynikajúce výkony. Spolužiaci sa rozpamätávajú na uzavretého samotára, ktorý sa nikdy nezúčastňoval na spoločných výletoch alebo oslavách a nikdy nemal žiadnu priateľku. Keď v roku 1979 zmaturoval s priemerom 1,3, utápal sa v slzách, lebo dvaja spolužiaci boli lepší.

a jeho život bol orientovaný len na dosiahnutie úspechu.
V roku 1985 urobil štátnice a získal aprobáciu ako lekár. Počas vojenskej služby pracoval ako lodný lekár. Tu spoznal prostredie, ktoré ho magicky priťahovalo: lacné, často drogovo závislé prostitútky. Keď v roku 1987 začal pracovať v marburskej univerzitnej nemocnici, často si robil výlety do západnej časti Frankfurtu, kde na jeseň 1988 spoznal i Susanne H. Po tom, ako úspešne čelil jej obvineniu, odišiel Schmitz na tri roky na kanadskú univerzitu. V roku 1993 sa vrátil a našiel si miesto ako výskumný pracovník na univerzite v Berlíne. Opäť pôsobil ako vedec, ktorý sa zaujíma len o svoju prácu.

Súčasne však jazdil čoraz častejšie so svojou kolekciou kožených nohavíc na zadnom sedadle na lov na Kurfurstendamm a hľadal partnerku, ktorá by sa hodila do jeho kožených nohavíc a na jeho sexuálnu techniku: sedel na stehnách ženy ležiacej na bruchu a masturboval. Po orgazme niekedy nasledovala i smrteľná dohra.

Piateho novembra 1994 našiel istý šofér na parkovisku na diaľnici pred Hamburgom v smetnom koši hlavu ženy. Policajti našli neskôr v ďalších košoch torzo jej tela. Oddelené časti tela odhalili chirurgickú precíznosť. Mŕtva bola Sabrina Grafová – prostitútka. Kriminálka začala hľadať muža, ktorý pravdepodobne žil sám, mal medicínske znalosti a mal blízko k prostitútkam.

Napokon ho našli. Tri dni predtým bol Schmitz opäť na love a do auta mu nastúpila Ramona C., ktorá poznala zákazníka a jeho chúťky. Ako obyčajne, obliekla si kožené nohavice, ľahla si na brucho a čakala. Zrazu pocítila úder do hlavy – Schmitz ju minimálne 10-krát udrel kladivom po hlave. Potom schmatol nôž a zaútočil na bezbrannú prostitútku. Mala šťastie: rozohnal sa s takou silou, že spadol a poranil sa na pravej ruke. Rana mu začala veľmi krvácať. Vtedy sa vzdal úmyslu vraždiť, sľúbil takmer vykrvácanej žene, že ju odvezie do nemocnice, len čo sa doma osprchuje a previaže si ruku. Potom ju odvliekol do svojho bytu, kde sa na ňu opäť vrhol a pokúšal sa ju zaškrtiť. Pri tom sa mu však znovu obnovilo krvácanie z ruky, takže sa konečne vzdal všetkých pokusov o vraždu a svoju obeť zaviezol na kliniku. Tam ho v poradí už tretia vyšetrovacia komisia pre vraždy zaistila.

Vyšetrovacia komisia začala preverovať všetky prípady zmiznutých prostitútok. Keď lokalizovali „sexuálne cestičky“ Dr. Schmitza, sústredili sa na oblasť Hamburgu a Hannoveru. Objasniť vraždu bez mŕtvoly je však sizyfovská práca. Berlínski kriminalisti dúfajú, že natrafia na jeho zbierku „trofejí“ tak, ako objavili jeho sedem polaroidných snímok. „Typický fetiš,“ povedal jeden z kriminalistov, „myslím si, že z ostatných žien si tiež niečo ponechal na pamiatku.“