Charles Augustus Lindbergh bol prezývaný Osamelý orol. Preslávil sa predovšetkým vďaka svojmu prvému sólovému preletu Atlantického oceánu z New Yorku do Paríža v roku 1927, ktorý z neho urobil celosvetovú celebritu. O päť rokov neskôr plnilo jeho meno titulné stránky novín znovu. Tentokrát ale v oveľa tragickejších súvislostiach.
Bol utorok 1. marec roku 1932 a v okolí New Jersey zúrila búrka. Lindbergh sedel večer v pracovni svojho víkendového domu uprostred lesov a písal. Ticho a pokoj o chvíľu neskôr rozpolil zúfalý výkrik pestúnky, ktorá išla do izby skontrolovať Lindenberghovho takmer dvadsať mesačného syna. Pohľad, ktorý sa jej naskytol, bol príšerný. Okenice boli vylomené, na podlahe blatisté stopy a predovšetkým – prázdna postieľka. Na parapete ležal list. Charles dobehol do detskej izbičky, zalapal po dychu a vykríkol: „Ukradli nám dieťa.“
Neznámy únosca bol v liste plnom gramatických chýb a germanismov strohý. Ako výkupné za dvadsať mesačného Charlesa požadoval 50 tisíc dolárov. Miesto podpisu boli na konci písania len dva spojené modré kruhy a červený ovál uprostred. Polícia okamžite začala pátranie. Germanismy naznačovali, že páchateľom by mohol byť nemecký prisťahovalec. Na záhrade bol nájdený podomácky vyrobený rebrík, priamo pod oknom do izby boli dookola stopy. Po únoscovi a dieťaťu sa ale zľahla zem. Deň na to odštartovalo mediálne šialenstvo.
Vedľa armády novinárov zaplnili dom tiež niektorí politici a niekoľko slávnych osobností, ktoré sa snažili na tragédií urvať takisto svoj kúsok slávy. Dokonca aj Al Capone, toho času vo väzení, sa nechal počuť, že by rád svojimi konexiami pomohol k nájdeniu uneseného chlapca. Vďaka Lindberghovej popularite sa z prípadu stala jedna z najväčších mediálnych káuz tej doby.
Uznávaný novinár Henry Louis Mancken označil únos za „najväčší príbeh od doby Ježišovho zmŕtvychvstania“ a o únose sa začalo hovoriť ako o „Zločinu storočia“. Policajné vyšetrovanie tomu zodpovedalo, nevyhli sa mu ani členovia letcovej domácnosti. To nakoniec nemilosrdne zomlelo slúžku Violette Sharpovú, ktorá najprv tvrdila, že v kritickej dobe bola v kine, potom svoju výpoveď zmenila a povedala, že mala schôdzku. Než mohla byť predvolaná k ďalšiemu výsluchu, spáchala samovraždu.
Lindberghovi bola celosvetová pozornosť nepríjemná, jeho prioritou bola synova bezpečnosť. Čoskoro sa tak dostal do konfliktu s políciou aj s novinármi. Vzápätí vyhlásil, že chce s únoscami nadviazať osobný kontakt a zaplatiť výkupné. Čo po niekoľkých peripetiách s rôznymi prostredníkmi tiež urobil. Zbytočne. Miesto, na ktorom mal po zaplatení nájsť svojho syna, bolo falošné. Posledná nádej zhasla, Lindbergh už svojho malého Charlesa nikdy neuvidel živého.
V polovici mája zastavil na ceste zhruba sedem kilometrov od domu manželov Lindberghových nákladný automobil. Vodič si totiž všimol neďaleko cesty zvláštne plytké jamy, ledaboli zakryté lístím. Keď ho špičkou topánky odhrnul, objavila sa detská ručička. V márnici potom Charles Lindbergh svojho syna ihneď identifikoval. Patológ konštatoval, že príčinou smrti bola prerazená lebečnej kosť. Bolo jasné, že malý Charles zomrel ešte tej istej noci, čo bol unesený. Vyšetrovaniu sa opäť ujala polícia. To nakoniec prinieslo svoje plody. V hľadáčiku FBI sa objavil nemecký prisťahovalec a stolár Bruno Richard Hauptmann. Aj keď dôkazy proti nemu boli nepriestrelné, v jeho garáži sa dokonca našla aj časť výkupného identifikované vďaka poznačenými číslami bankoviek, Hauptmann neustále tvrdil, že je nevinný. Márne. 3. apríla 1936 vo trištvrte na deväť večer sa posadil na elektrické kreslo. Prečo a ako malý Charles zomrel si vzal so sebou do hrobu.
Americkí zákonodarcovia v reakcii na túto udalosť rýchlo prijali nový zákon, podľa ktorého sa únos považuje za federálny zločin. Manželia Lindberghovi boli dostatočne znechutení mediálnym záujmom a odsťahovali sa do Európy.
Dievča, ktoré zmizlo z pôrodnice pred 22 rokmi, bráni únoskyňu: Je to moja mama!
