Podvodníci musia pôsobiť dôveryhodne

1289

Vraví sa, že práve podvodníci pôsobia tým najdôveryhodnejším dojmom. Poškodený si málokedy uvedomí, že práve podvodník šikovne využíva ich prehnanú dôverčivosť, ktorá mnohokrát nemá ďaleko k hlúposti.

 Každému chcel  vyhovieť 

Vraví sa, že najťažší býva prvý krok. Viliam mal iný názor. Začiatok určite nemohol byť taký zlý, keď si ho vôbec nezafixoval v pamäti. Zato na klbko, ktoré sa mu čoskoro podarilo bravúrne zamotať, len tak nezabudne…

Tvrdil, že ho okolnosti zahnali do slepej uličky. V skutočnosti do nej zabočil sám. Pritrafila sa mu možnosť ako svoju situáciu riešiť, a využil ju. Spôsob, ktorý si vybral, považoval za najlepší. Pokiaľ vôbec uvažoval. Vybral si cestu najmenšieho odporu – tak sa mu to aspoň videlo… Ale, ako to už býva, klapalo to iba do určitého momentu. Ani nie dva-tri roky nazad patril Viliam medzi vyhľadávaných „parťákov“ mnohých skupiniek. Dôvod bol jednoznačný: vedel zariadiť takmer všetko. Vari vo všetkých profesiách mal dajakého známeho.

Začal celkom nenápadne. Lekárovi zohnal murára na stavbu, predavačovi inštalatéra, čašníkovi zubára… Vybral si zvyčajný postup – službička za protislužbičku. Získaval tak nových a nových známych, ktorí sa na neho stále častejšie obracali. Nikdy nikoho neodmietol, skôr naopak. Rád vyhovel ich želaniam, dokonca sám ponúkal nové a nové služby. Napriek tomu, že ho všeobecná priazeň okolia prinajmenšom tešila, nepáčila sa mu skutočnosť, že z toho podnikania sám veľa nemá. Preto si čoskoro vybudoval novú sieť známych. Jednu jej časť tvorili ľudia, ktorí mali vysoké nároky, druhú tí, ktorí sa vyznačovali schopnosťou uspokojovať tieto nároky. Zháňali pre Vila, respektíve pre jeho klientov, takmer všetko. Tuzexové poukážky, valuty, nedostatkový zahraničný tovar – nič nebolo nad Vilove sily. Až na jednu maličkosť. Jeho klientela sa totiž rozrastala takým tempom, že strácal prehľad. Ani pri najlepšej vôli si nebol schopný zapamätať, čo komu dokedy a za koľko sľúbil zabezpečiť. Nezriedka sa stávalo, že zákazku plnil až na tretie či štvrté upozornenie. Dôverou zákazníkov v jeho schopnosti a čestnosť to však ani v najmenšom neotriaslo.

o o o

Jeho meno neutkvelo nadporučíkovi Karolovi Šubovi v pamäti náhodou. V ostatnom čase vyšetroval niekoľko prípadov, v ktorých hlavnú úlohu zohrávali ľudia – špekulanti. Viliam zo začiatku nevzbudzoval osobitnú pozornosť, nepatril k veľkoodberateľom – špekulantom. Napriek tomu si ho nadporučík Šuba zapamätal. Akonáhle zistil, že po Viliamovi sa začalo pátranie pre dôvodné podozrenie z podvodov, hneď si spomenul na všetky súvislosti. Znova vypočul tých, ktorí sa o ňom už v minulosti zmieňovali, ale aj ďalších, ktorí by ho mohli vzhľadom na svoju „špecializáciu“ poznať. Okruh ľudí, o ktorých vyšetrovateľ vedel, že sa s nimi hľadaný podvodník takmer pravidelne stýka, sa rozrastal. Miesto jeho pobytu však zostávalo neznáme. Na jednej adrese bol včera, na druhej pred týždňom a na inej sa už celý mesiac neukázal…

Takmer geometrickým radom sa tiež rozrastal zoznam poškodených, od ktorých si Viliam požičal peniaze a nevrátil ich. Alebo im za prijaté peniaze dačo sľúbil, no sľub nesplnil. Sumy, ktoré Viliam dlhoval, takmer vždy prevyšovali pätnásť tisíc korún. Zväčša však boli podstatne vyššie – od päťdesiat až po deväťdesiat tisíc.

Nadporučíkovi Šubovi, hoci mal so špekulantami, podvodníkmi a podobnými podnikavcami veľa skúseností, nezostávalo nič iné, ako sa opäť pozastaviť nad ľudskou naivitou a ľahkovážnosťou, s akou mnohí zveria svoje úspory druhým, a to napriek tomu, že nemajú najmenšiu záruku, že protihodnotu skutočne získajú.

 Nikdy ma  nesklamal 

„Ale, aká ľahkovážnosť,“ bránil sa jeden z poškodených, „veď som s ním prišiel do styku už niekoľkokrát v minulosti a nikdy ma nesklamal. Keď ma naposledy požiadal, aby som mu požičal štyridsaťtisíc, že mi ich do dvoch mesiacov vráti, vôbec som nezaváhal. Vo všeobecnosti bolo o ňom známe, že sa topí v peniazoch. Asi sa náhle dostal do finančnej tiesne, možno potreboval investovať do nejakého výhodného obchodu…“

„Chceli sme si s manželom k Vianociam kúpiť farebný televízor,“ uviedla iná poškodená. „Jeden známy mi odporučil, aby som sa obrátila na Viliama, že je to pre neho maličkosť a je vraj stopercentne spoľahlivý. Peniaze som mu pravdaže dala vopred. Lenže televízor sme nikdy nevideli. Najskôr bol Viliam dlho nedostihnuteľný, potom sa vyhováral, že zatiaľ neuspel, nakoniec znova zmizol. Nenašla som ho ani doma, ani na pracovisku…“

Doma sa Vilo skutočne nezdržiaval a na pracovisku sa už tiež dlhší čas neobjavil. Kriminalistom nezostávalo nič iné iba preverovať všetkých jeho známych, všetky miesta, kde by sa mohol skrývať pred nervóznymi veriteľmi a teraz už aj pred predstaviteľmi zákona.

o o o

Viliam ani nevedel, čo znamená pojem voľný čas. V mimopracovnom čase sa totiž štval oveľa viac ako v zamestnaní. To mu skôr slúžilo ako miesto relatívneho pokoja. A tiež ako telefónna ústredňa. Veď stále niekoho telefonicky zháňal, či jeho zháňali… Začal byť stále viac roztržitý. Aj táto okolnosť pravdepodobne zohrala svoju úlohu v okamihu, keď sa definitívne dostal na šikmú plochu. Ktovie, či zabudol peniaze v nezamknutom aute, alebo sa stal obeťou šikovného vreckára-zlodeja. Možno ich jednoducho niekde stratil. Jedno je však isté. V pomerne krátkom čase prišiel o takmer stopäťdesiat tisíc korún – prirodzene nie vlastných.

Pokiaľ predtým vybavoval „zákazky“ s časovým sklzom, zapríčinila to jeho zábudlivosť. Teraz však v popredí stála iná príčina: nedostatok financií…

Mohol klientom všetko vysvetliť, dohodnúť sa s nimi… Vybral si však inú cestu. Naďalej prijímal peniaze na nové zákazky. Tak mohol vyhovieť požiadavkám tých, ktorí čakali už pridlho. Tento spôsob Vilovi umožňoval zbaviť sa starých dlhov. Bol to však uzavretý kruh, z ktorého nemohol uniknúť.

Tí, ktorí ho dobre poznali a chceli si tiež trocha privyrobiť, požičiavali najochotnejšie. A žiadali percentá. Pre Viliama to znamenalo vrátiť namiesto päťdesiat šesťdesiat tisíc, namiesto osemdesiat deväťdesiatdva tisíc a podobne. Podmienky prijímal bez výhrad. Aj tak nemohol nikdy všetko vrátiť. Prečo? Veď jeho dlh už narástol na takmer jedenapol milióna korún!

Viliam cítil, že s konečnou platnosťou stráca pôdu pod nohami. Veritelia boli stále neodbytnejší a jeho pamäť mu už prestávala slúžiť. Nevedel ako ďalej, až sa nakoniec rozhodol „zdupkať“ a hodiť všetko za hlavu.

o o o

Miesto Vilovho pobytu čoskoro prestalo byť pre kriminalistov záhadou. Zdalo sa, že sa mu po zadržaní uľavilo. Azda to spôsobil pocit, že sa zbaví tlaku veriteľov. Vypovedal ochotne, uvádzal všetky podrobnosti, na ktoré si spomenul. Svoju vinu nepopieral. Ani nemohol. Predsa však našiel spôsob obhajoby.

„Veď som to všetko robil iba preto, že som sa snažil každému vyhovieť, splniť im želania, ktoré by inak boli pre nich nesplniteľné. Nemôžem za to, že neviem nikoho odmietnuť… sami sa na mňa obracali, potom mi ochotne požičiavali. Nebyť tej straty, nikdy by sa to takto nemohlo skončiť,“ povedal.

Kam sa však podelo jedenapol milióna, to nedokázal vysvetliť. „Dosť som vyplatil v úrokoch. Ale koľko presne, to neviem,“ uviedol vo výpovedi.

Ani vyšetrovanie spôsobu jeho života a majetkových pomerov neprinieslo konkrétne vysvetlenie.
Veľmi konkrétne sa však k Vilovmu podnikaniu vyjadril súd. Za trestné činy podvodu a sprenevery ho odsúdil k súhrnnému trestu odňatia slobody v dĺžke 7 rokov.

/ko-T.Š./