Môj syn Maroš bol odmalička bezproblémové dieťa. S manželom sme sa domnievali, že sa bude aktívne venovať športu alebo zvieratám, ku ktorým mal veľmi dobrý vzťah. Nikdy neodmietal pomoc v domácnosti.
V poslednej dobe chodil rád na nákupy, nebolo dňa, aby sa neponúkol ísť dačo kúpiť. A práve to vo mne postupne vyvolalo nepríjemnú predtuchu. Nemohla som sa toho pocitu zbaviť. Určite sa s ním niečo deje… Donedávna som jeho pomoc považovala za prejav galantného správania, ale teraz som si ním prestávala byť istá.
Uvedomovala som si, že som v poslednej dobe príliš pracovne zaneprázdnená, večer som sa snažila čo najrýchlejšie dostať do postele. To, že Maroš doteraz nič nevyviedol a nepočula som na neho od nikoho žiadnu sťažnosť, ma trochu upokojovalo. No neuplynul ani mesiac od nadobudnutia mojich nepríjemných pocitov, a už sa objavil nepopierateľný dôkaz o synovej neúprimnosti. Z peňaženky, v ktorej som mala výplatu, sa mi v noci stratili dve stovky.
Môj manžel tomu nechcel veriť: „Ale prosím ťa, snáď si nemyslíš, že ti tie peniaze zobral niekto z nás? Určite si ich musela včera na niečo minúť, spomeň si!“ Potom zavrčal čosi o mojom nezmyselnom pedantstve, a že v každej pubertálnej vylomenine vidím ktoviečo.
o o o
Premýšľala som, ako z tohto začarovaného kruhu von. Musela som sa nejakým spôsobom presvedčiť o Marošovej čestnosti, inak som bola rozhodnutá s ním zatočiť a čeliť akýmkoľvek nepríjemnostiam.
Ten nápad bol úplne jednoduchý: znovu ho poslať na nákup. A tak som ho v jedno popoludnie požiadala, aby mi šiel kúpiť vrecko zemiakov. Milo a ochotne súhlasil: „No jasné, mami. Už bežím. Hneď som späť!“
„A daj pozor, aby ti vrátili z tej päťstovky späť!“ upozorňovala som ho a bola som rozhodnutá, že po príchode z obchodu mi Maroš celý nákup pekne do posledného desiatnika vyúčtuje.
Asi za necelú hodinu Maroš zazvonil zdola spred paneláka, aby som mu otvorila. Keď vošiel do bytu, spustil: „Mami, stal sa mi malér. Niekto mi z nákupnej tašky ukradol peňaženku i s kľúčmi od bytu.“ Bol nervózny, hlavu mal zvesenú a vrecko zemiakov si prehadzoval z jednej ruky do druhej.
Spustila som na neho: „To je zaujímavé, kedykoľvek ideš nakupovať, sú nejaké problémy. Dúfam, že mi všetko rozumne vysvetlíš! Ja nezbieram peniaze na ulici a ani ich netlačím!“
„Ale mami, aj moju päťdesiatku mi ukradli!“ tváril sa ukrivdene. Všetko zvaloval na kamarátov, ktorých stretol a s ktorými šli do Mc Donalda na hranolky. Tam ich vraj stratil.
Bola som však ako skala. Nikto a nič ma nemohlo odradiť od môjho rozhodnutia zistiť pravdu.
Na druhý deň som sa cestou z práce zastavila u jeho kamaráta Petra, s ktorým bol údajne u Mc Donalda. Ten mi však povedal, že predchádzajúce popoludnie bol na tréningu a s naším Marošom sa vôbec nestretol.
Zdrvená som šla domov. Nikdy som si nepomyslela, že to postihne i nás. Také sklamanie. Bola som na Maroša vždy tak pyšná.
„Dobre, musíme mať v tom jasno,“ povedal mi manžel, keď som mu všetko rozpovedala. „Náš syn je zlodej! A k tomu všetkému ešte okráda vlastných rodičov! Ale kde dáva tie peniaze? Na čo ich utráca? Nové oblečenie si nekupuje, na kino a futbal si nemusí požičiavať. Vreckové má predsa dosť veľké…“ trápil sa manžel.
Potom, čo synovi vypršalo domáce väzenie, rozhodli sme sa s manželom ho nejakú dobu nepozorovane sledovať. Netrvalo dlho a naše úsilie korunoval úspech. Náš syn prepadol hracím automatom! To poznanie bolo pre mňa i manžela šokujúce.
Náš a synov problém sme sa rozhodli riešiť s plnou zodpovednosťou. Veď každý pokus o záchranu je v takýchto prípadoch opodstatnený a prioritný. Vyhľadali sme dobrého psychológa a spolu s Marošom sme ho takmer pol roka navštevovali. Ja som sa so svojím zamestnávateľom dohodla na dočasnom skrátenom úväzku a manžel si nosieval prácu domov a zvyšný voľný čas sa venoval iba Marošovi.
Tak ako ma na začiatku prepadla nepríjemná predtucha, tak som sa teraz postupne zbavovala tých nepríjemných pocitov a sklamania. Ubehli už 2 roky od týchto našich rodinných problémov a ja dnes viem, že môjmu synovi môžem opäť plne dôverovať, že nás už takto nesklame.
O rok bude maturovať, má veľké plány a predsavzatia ako si zariadi svoj život. S manželom mu fandíme, o všetko sa zaujímame. Uvedomili sme si, že vždy, za každých okolností treba o dieťa prejavovať záujem, mať na neho čas a pozorne ho vnímať a počúvať.
/ko-čiť/
