Žila medzi vrahmi. Opisovali mi aj znásilnenie vlastných dcér…

1820

Britka Sam Carringtonová pracovala tri roky ako väzenská psychologička, ktorá mala pomáhať vrahom a násilníkom vrátiť sa späť do života. Počúvala hrozné príbehy o vraždách aj znásilneniach, ktorých sa niektorí trestanci dokonca dopustili na svojich deťoch.

„Stretnutie s prvým vrahom ma donútilo spochybniť všetko, čo som dovtedy mala zažité. Keby so mnou začal hovoriť pred pár rokmi v bare, bola by som šťastná. Poznala som ale jeho zložku,“ opísala pre britský denník Mirror prvé stretnutie s vrahom štyridsaťštyri ročná Sam Carringtonová.

Celé tri roky pracovala v britskom väzení ako psychologička. Sama priznáva, že ju práca zničila. Jej úlohou bolo pomôcť väzňom vrátiť sa späť do bežného života, zapojiť sa do spoločnosti. Nakoniec ju však začali príbehy, ktoré počula od väzňov, prenasledovať v spánku.

 Prvý  vrah 

Prvý vrah, ktorého Carringtonová vypočúvala, vraj vyzeral veľmi slušne. Vo svojich dvadsiatich rokoch stretol v jednom z nočných podnikov dievča. Bavili sa a on ju odprevadil domov. V byte ju potom znásilnil, zavraždil a schoval jej telo.

„Kľudným hlasom mi povedal: ,Dusil som ju a zabil.’ Tie slová ma vydesili,“ povedala Carringtonová o prvom stretnutí s vrahom. Súčasťou práce psychologičky bolo doviesť väzňa k dôvodu, prečo spáchal vraždu. Rozkľúčovať ich rozhodnutie. Táto časť práce bola pre Carringtonovú fascinujúca.

„Nemohla som im veriť všetko, ale musela som prejaviť určitú empatiu, aby sa otvorili. To bolo celkom zložité. Mnohí z nich mali problémy so zlosťou, iní mali odmalička zložité životy, plné zneužívania a zlých životných modelov. Na mne bolo ukázať im, kde urobili chybu,“ opísala Carringtonová.

S väzňami sa pravidelne stretávala vo väzení. Sedela s nimi v miestnosti, kde jedinou ochranou bolo tlačidlo na stene, ku ktorému by v prípade ohrozenia musela dobehnúť. Nikdy ju žiadny z väzňov nenapadol, jej kolegyňu však áno.

 Príbehy,  ktoré zmenili jej život 

Počúvanie väzňom však malo obrovský vplyv aj na samotnú psychologičku. Jej život sa menil. Neustále myslela na obete vrahov a násilníkov, s ktorými dennodenne prichádzala do kontaktu.

„Čítala som jednu stránku knihy znovu a znovu. Nebola som schopná sa sústrediť. Jeden z väzňov mi popisoval, ako zneužíval svoju dcéru počas detského programu o prasiatku Pepino. Od tej doby som nezvládala, keď u nás doma tento program bežal. Keď som išla domov, neustále som plakala. A to aj napriek tomu, že som mala potrebný tréning. „

Najhoršie však jej zamestnanie niesla rodina. Jej manžel Doug o ňu mal neustále strach a potom, čo sa dozvedel, že na jej kolegyňu zaútočil jeden z trestancov, neprial si, aby vo väzení naďalej pracovala.

„Moje deti boli vtedy v tínedžerskom veku. Bolo zložité nebyť až príliš ochranárska. Obzvlášť pre moju dcéru. Snažila som sa ich dostať od všetkých ľudí, ktorí boli až príliš milí,“ uviedla psychologička. Jej syn kvôli tomu na ňu neraz kričal, že ju jej práca zničila.

Miesto väzenskej psychologičky opustila až po troch rokoch. Práca sa jej po smrti jej otca zhnusila a odmietala už naďalej pomáhať vrahom. Niektoré predstavy stále nevyhnala z hlavy. Začala o nich ale písať psychologické thrillery.