V roku 1963 boli potraty v USA zakázané. Jedinou výnimkou bol stav, keď tehotenstvo ohrozovalo fyzické či psychické zdravie ženy. Za mentálne nevyrovnanú bola označená aj devätnásťročná Julie Mannix, ktorá otehotnela so ženatým mužom. Rodičia ju postavili pred jasnú voľbu – buď pôjde na potrat, alebo do psychiatrickej liečebne.
Julie Mannix vyrastala v celkom neortodoxnom prostredí. Hoci jej matka bola katolíčka a otec šľachtic, ktorého pradedko bol jedným zo zakladateľov pennsylvánskej železnice, obaja prevádzkovali trochu netradičné aktivity na členov vysokej spoločnosti. Otec zamlada jazdil s púťou a neskôr sa stal autorom niekoľkých kníh. Matka sa okrem písania venovala tiež herectvu. Spoločne cestovali po svete a brali so sebou aj Júliu a jej brata. O deti sa starala armáda služobných a spoločnosť im robili neobvyklí domáci miláčikovia v podobe ocelota, pytóna či opice. Vzhľadom k exotickému rodinnému zázemiu je preto napodiv, ako konvenčne sa rodičia zachovali, keď zistili, že ich devätnásťročná dcéra je tehotná.
Stalo sa to v New Yorku, počas letnej prípravky v divadle. Práve tam Julie stretla dvadsaťtri ročného Žida Franka von Zernecka, ktorý pracoval v zákulisí divadiel na Broadway. Mladá žena sa do neho bláznivo zamilovala a mala s ním aférku. Na konci prázdnin sa ale dozvedela šokujúcu správu – Frank bol už dávno ženatý.
Zdrvená týmto poznatkom sa vrátila do Philadelphie. Skutočné problémy ju ale až čakali. Po gynekologickej prehliadke sa sprostredkovane cez matku dozvedela, že je tehotná. Okrem iného jej bolo tiež povedané, že jej lekári údajne diagnostikovali ťažkú depresiu. Rodičia si tak chystali pôdu pre ďalší postup v vzniknutej situácii.
„V našich kruhoch vo Philadelphii to bola taká roztomilá výstrednosť, keď ste trpeli zmenami nálad, romantickou depresiou, alebo ste sa dokonca pokúsili o samovraždu. Porodiť bastardské dieťa bolo oproti tomu niečo neodpustitelného,“ vysvetľuje Mannix.
Plán jej rodičov bol jasný. Čoby „psychicky chorá žena“ môže ich dcéra na psychiatrickej klinike podstúpiť legálne potrat. Toto východisko sa asi podľa hesla „účel svätí prostriedky“ nekrížili ani s katolíckym vyznaním matky. Mannix ale odmietla podpísať súhlas k výkonu a dieťa si chcela ponechať. Rodičia teda pristúpili k plánu B – po dobu tehotenstva bude dcéra internovaná v liečebni. Písalo sa 22. novembra 1963.
„Drahá dcéra, je pochopiteľné, že si teraz príliš podráždená a nie si schopná uvažovať jasne. Otec a ja máme strach, že si ublížiš. Z toho dôvodu sme sa rozhodli, že v liečebni zostaneš, kým tie hrozne muky neustúpia. Každý deň na teba budeme myslieť,“ stálo v liste, ktorý dievča dostala pár dní po príchode na ženské oddelenie štátnej psychiatrickej liečebne.
Julie ho roztrhala na kúsočky a spláchla do záchodu. „Diabolská zrada zo strany mojich rodičov a Franka mnou otriasla,“ popisovala po rokoch. „Chcela som všetkými tými doktormi zatriasť. ‘Nie som bláznivá,’ kričala som na nich. Nikto ma ale nepočúval. Tak som prestala hovoriť. Až do konca svojho pobytu v nemocnici som neprehovorila ani slovo.“
Po mesiaci začala Mannix prepadať skutočná beznádej a naozaj si pripadala ako šialená. Nad hladinou ju udržovalo vedomie narodenia malého dieťaťa, ktoré bude mať možno blonďavé vlasy po nej a hnedé oči po Frankovi. Predstavovala si, ako žijú normálny život ako rodičia. Dievčatko prišla na svet 19. apríla 1964 a dostala meno Aimee Veronica. Julii však nebolo dovolené užiť si šťastné chvíle prvorodičky.
Ako neplnoletá dievčina bez prostriedkov a vlastného zázemia musela dať dieťa na adopciu. Iróniou osudu bolo, že už o rok neskôr si Franka vzala. Kým bola v liečebni, muž sa rozišiel so svojou manželkou a neskôr sa v New Yorku znovu začal schádzať s Juliou. Krátko po uzavretí sobáša sa im narodili aj dve ďalšie deti. Aimee však pre nich bola už stratená a nebolo možné sa dostať k jej záznamom. Teda až do roku 2008…
„Drahí von Zerneckovi, ako začať tento list? Začnem asi jednoducho: Narodila som sa 19. apríla 1964 vo Philadelphii. Podľa dokumentov Katolíckych sociálnych služieb by ste mohli vedieť niečo o mojej skutočnej rodine… Nie je mojím zámerom im akokoľvek narušiť životy. Rada by som ich ale chcela nejakou bezpečnou cestou kontaktovať,“ stálo v liste, ktorým im prišiel. Podpísaný bol Kathy Wisler-Hatfield.
Obe ženy sa následne spojili telefonicky a po porovnaní ďalších údajov Julie už vedela, že po 34 rokoch skutočne hovorí so svojou dcérou. Jej rodičia ich mohli od seba oddeliť dokonalejšie, ale nakoniec si ženy k sebe rovnako cestu našli. Kathy skoro po štyroch dekádach spoznala aj svojho skutočného otca. Dnes nešetrí slovami vďačnosti.
„Nikdy by som si nedokázala predstaviť, že po smrti adoptívnych rodičov si budem ešte raz pripadať ako dcéra. Presne to sa ale stalo a ja som obklopená dvoma silnými a pozornými rodičmi, ktorí sa strachujú, keď moje deti ochorejú, a volajú mi len tak z dlhej chvíle. Príde mi, ako by sme sa poznali už odjakživa. Akoby nás niekto vložil do záverečnej kapitoly rozprávky – a všetci vieme, ako rozprávky končia,“ uzatvára.
