„Čierna diera na konci sveta“, ako ju pokrstili médiá, bola preto obrovskou záhadou. Ako páchateľ prichádzal do úvahy meteorit, prípadne explózia bridlicového plynu alebo metánu, dokonca aj zablúdená strela. Občas sa dokonca špekulovalo o možnosti kanadského žartíka; veď keď si niekto dá prácu s kruhmi v obilí alebo s ufo, prečo by nevykopal v permafroste kráter.
Vedci najskôr mlčali. Keď však v oblasti objavili ďalšie dva krátery, začali sa prikláňať k názoru, že vznikli výbuchom metánu.
Ako to vlastne vybuchne?
Odborníci napokon objasnili aj mechanizmus výbuchu. Podieľa sa na ňom postupné topenie večne zmrznutej pôdy – aj keď tento termín patrí skôr do úvodzoviek – a pôsobenie geologických zlomov, v ktorých sa hromadí metán: tento skleníkový plyn zmiešaný so vzduchom sa stáva výbušným, keď jeho koncentrácia dosiahne hodnotu od piatich do šestnástich percent. Najvýbušnejšia je zmes 9,5 percenta metánu a vzduchu.
Podzemná explózia a vymrštenie pôdy potom môže vytvoriť obrovský kráter. Počas svojej prvej expedície koncom minulého roku preto ruskí vedci v prvom objavenom kráteri skutočne zaznamenali zvýšenú koncentráciu metánu. Prieskum bol preto veľmi nebezpečný – kedykoľvek mohla nastať ďalšia explózia.
To však bol iba začiatok. Počas expedícií do terénu a pri prieskume satelitných snímok odborníci objavili minimálne ďalších dvadsať menších kráterov, ktoré pôvodný veľký kráter obklopujú. Dnes hovoria o tom, že na celom Jamale je kráterov oveľa viac.
