Niektoré výroky provokovali, iné vtipkovali, mnohé neskrývali aroganciu a preklínali. Ďalšie dávali najavo hrdosť alebo trvali na nevinne. Z radu z nich mrazí, nie preto, že z nich srší bezcitnosť, alebo preto, že nad najvyšším verdiktom vyvolávajú pochybnosti. Prečítajte si, aké výroky odsúdencov na smrť sa zapísali do justičných dejín.
Výpis zločinov Carla Panzrama by vydal na niekoľko stránok. „Za svoj život som zabil dvadsaťjeden ľudských bytostí, spáchal stovky lúpeží, krádeží a prepadnutí, bol som podpaľač. A aby som nezabudol, znásilnil som aspoň tisícku mladých mužov a chlapcov,“ hlásil.
Bol strojom na páchanie hanebných skutkov. „Chcete ma reformovať? Ja verím, že jediný spôsob, ako reformovať človeka, je zabiť ho,“ vyhlásil pri svojom poslednom procese v roku 1930. Absolvoval ho kvôli vražde dozorca, a nielen preto bol odsúdený k smrti povrazom.
Aroganciu však nestratil ani pred popravou. „Čo sa tam motáte, bastardi? Hnite sebou. Za tú dobu by som už zabil tucet chlapov,“ popoháňal svojich katov.
Rovnako to asi vnímal John Wayne Gacy, beštiálny sériový vrah odsúdený za 33 vrážd maloletých chlapcov. Na otázku „Aké sú vaše posledné slová?“ Pred podaním smrtiacej injekcie odvetil len lakonickým: „Pobozkajte ma v..“ Štátny prokurátor William Kunkle, ktorý bol poprave prítomný, sa vtedy nechal počuť, že „mal oveľa jednoduchšiu smrť ako každá jeho obetí „.
Bez úzkosti zrejme nastúpil k poprave aj Rostovský mäsiar, kanibal a vrah Andrej Čikatilo. Hoci jeho svedomie malo ťažiť päťdesiatdva doložených vrážd, jeho najväčšou starosťou bolo: „nevystreľte mi mozog z hlavy. Japonci si ho budú chcieť kúpiť!“
Žiadne neviniatko nebol ani George Appel a k vražde policajného dôstojníka v štáte New York, za ktorú dostal trest smrti, sa určite nepriplietol náhodou. Appel už mal v registri trestov našetrených rad menších prehreškov a tiež násilie. Keď sa s kumpánmi vydal na nočnú vlúpačku do textilky a prekvapil ich policajt, kohútik svojej zbrane stlačil bez váhania. Chytili ho krátko na to.
V roku 1928 sa ale v New Yorku popravovalo na elektrickom kresle a Appel sa tým nechal inšpirovať k žartovným hláškam. Pohral sa v slovách „apple“ (jablko) vo svojom mene „Appel“ a so životom sa rozlúčil slovami: „Páni, myslím, že všetci čoskoro uvidíte pečené jablko. A pečené jablká má predsa rád každý.“ V vzniknutom tichu potom ešte dodal: „Do čerta, dnes asi elektrina nevypadne, že?“
Na podobnú strunu zahral v auguste roku 1966 aj James D. French. Bol odsúdený za vraždu stopára na doživotie a vo väzení sa niekoľkokrát neúspešne pokúsil o samovraždu. Nakoniec zabil svojho spoluväzňa, aby na ňom trest smrti vykonal sám stať, keď jemu pokusy o ukončení vlastného života nevyšli. Ako posledný človek, ktorý bol v štáte Oklahoma popravený pomocou elektrického kresla, si k okolostojacim novinárom neodpustil poznámku: „Páni, mám pre vás námet na zajtrajšie titulok. Čo napríklad „French Fries“?
Revolucionár, ktorý celý život bojoval za slobodné Írsko. Pašerák, ktorý na svojej lodi Asgard prevážal zbrane pre svojich druhov. Preto tiež Robert Erskine Childers, námorník a spisovateľ, skončil pred popravčou čatou. Oficiálne kvôli drobnosti, britskí vojaci u neho pri osobnej kontrole našli pištoľ, poloautomatickú dvaatriciatku. Bol to mimochodom darček od Michaela Collinsa, budúceho úspešného politika, ktorý nakoniec vybojuje írsku nezávislosť.
Lenže držanie zbrane je momentálne porušením stanného práva, vyhláseného dočasnou vládou. A preto stojí Childers 20. novembra roku 1922 pred múrom v kasárňach Beggars Bush. Vlastnoručne si potrasie rukou s každým strelcom popravnej čaty a svojho šestnásťročného syna požiada, keď bude starší, vyhľadal všetkých, ktorí sa podpísali pod jeho rozsudok smrti, a rovnako ako on im tiež potriasol rukou.
A jeho posledné slová? „Poďte o krok, alebo radšej o dva bližšie, páni. Bude to tak jednoduchšie.“ Keby sa do poslednej chvíle chladnokrvný Robert Erskine Childers dožil staroby, mohol by byť na svojho syna hrdý. Jeho potomok Erskine Hamilton sa totiž stal štvrtým prezidentom Írska.
Grover Cleveland Redding sa považoval za princa z Abyssinia a za najvyššieho kňaza Jehoye. Tvrdil, že jeho životným poslaním je navracať ľudí späť do ich domovských krajín. Bol to blúznivý a nábožensky ladený pomätenec, ktorý si však vedel získať priazeň radu dôverčivých ľudí. A práve dav rozvášnených ovečiek na jeho priamy pokyn spôsobil počas nepokojov smrť dvoch nevinných. Súd v roku 1921 rozhodol, že za zabitie je zodpovedný práve Redding. Odsúdil ho na trest smrti obesením za hrdlo. A posledné kazateľove slová? „Mám vám čo povedať, ale nie teraz.“ Jeho kati však nečakali.
O poznanie menej pompézne boli posledné vety Barneyho Olwella, obeseného v roku 1866. Povraz si vyslúžil za to, že päsťami ubil muža, ktorý mu dlhoval štyridsaťdva dolárov. Pred popravou len lakonicky a svojím spôsobom rozvážne odfrkol: „Ani neviem, či vám mám niečo hovoriť. Obesíte ma a nechcem predtým povedať nejakú hlúposť.“
V podobnom duchu sa nesú aj posledné slová Jimma L. Glassa, usvedčeného dvojnásobného vraha. Proti rozsudku v zásade nič nemal, ale súdne sa bránil proti forme jeho prevedenia, nepáčilo sa mu elektrické kreslo. Najvyšší súd však jeho sťažnosť zavrhol. „A čo vám mám teraz hovoriť? Radšej by som rybárčil,“ povedal pred tým, než sa do neho zahryzol elektrický prúd.
Leonel Torres Herrera bol odsúdený na trest smrti za to, že v roku 1981 postrelil a zabil dvoch policajtov na diaľnici pri Los Fresno. Problematické však bolo už dôkazné konanie, ktoré proti nemu štát viedol. Usvedčujúce tvrdenie podal vlastne len jeden z postrelených, a to na základe jedinej fotografii obžalovaného. A aj keď vyšetrovatelia zhromaždili úctyhodné množstvo dôkazového materiálu, žiadny z nich nespojil Herrera priamo s miestom streľby.
Napriek tomu bol v roku 1993 odsúdený. Cestou na smrť povedal len: „Som nevinný, nevinný, nevinný. Nezabudnite na to. Spoločnosti nič nedlžím. Som nevinný muž a dnes sa tu odohrá niečo moc zlé. Boh s vami.“ Jeho obhajca neskôr povedal, že v danom súdnom konaní vraj úplne prestala platiť prezumpcia neviny.
Zaujímavý bol aj prípad tridsaťpäť ročného Roberta Drewa z Texasu, ktorý mal so svojím spolujazdcom dobodať stopára. Obaja obžalovaní tvrdili, že konali v sebaobrane. Za obvinených sa postavilo prakticky celé ich mesto. Márne. Robert Drew pred vykonaním rozsudku vyhlásil: „Rád by som vám pripomenul, že trest smrti je len vraždou. Beriete životy nevinným.“
