Je to jedna z najsmutnejších, ale zároveň najpodivuhodnejších kapitol v dobývaní Arktídy. Expedícia ku Crockerovej krajine v roku 1913 ich niekoľkoročnou honbou za snom, ktorý sa v minúte zmenil na nočnú moru.
Keď sa svetoznámy polárnik Robert Peary vrátil zo svojej expedície do Arktídy, tvrdil, že v oceáne 130 míľ severne od Mysu Thomasa Hubbarda zbadal doposiaľ neprebádanú krajinu. Nemal čas k nej zamieriť, ale bol si jej existenciou istý. Pomenoval ju dokonca Crockerova krajina na počesť George Crockera, jedného zo svojich štedrých sponzorov.
Pearyho ohlas spôsobil, že o jeho správe prakticky nikto nepochyboval. Múzeum prírodnej histórie v New Yorku sa rozhodlo usporiadať vlastnú expedíciu, ktorá nielen dopláva ku Crockerovej krajine, ale aj zmapuje jej faunu a flóru. Expedícii velil Donald Baxter MacMillan, ktorý si na palubu parníku Diana vzal botanika a geológa Waltera Ekblawa, Fitzhugh Green mal miesto fyzika a inžiniera, Maurice Tanquary bol zoológ a dr. Hunt bol chirurg a lekár výpravy. Na palube slúžil aj Minik Wallace, Eskimák, ktorého kedysi ešte ako dieťa priviezol do USA práve Peary, a teraz mal byť tlmočníkom a sprievodcom výpravy.
Expedícia sa od začiatku
nevyvíjala dobre. Parník Diana v noci 16. júla 1913 narazil na skaly pri pobreží Labradore a všetci sa museli presunúť na sprievodné plavidlo Erik. Na palube došlo k hádke a MacMillan obvinil kapitána, že bol opitý. Nakoniec na Erikovi doplávali až do Etah, opustenej osady na severe Grónska.
Za pomoci miestnych Eskimákov tu vybudovali svoj hlavný stan. Veľká budova s deviatimi miestnosťami bola vybavená elektrinou a veľkým skladiskom potravín. Odtiaľ sa im na púť na sever nakoniec podarilo kvôli najrôznejším komplikáciám vyraziť až v marci 1914. Ekblaw, MacMillan, Green a sedem Eskimákov sa vydali na 1200 kilometrov dlhú cestu k nájdeniu Crockerovej krajiny.
Skupina sa začala rýchlo rozpadať. Minik Wallace sa chcel vrátiť, pretože sa zamiloval do ženy jedného Eskimáka a celá výprava sa mu priam nepáčila. Potom sa otočil späť aj Ekblaw a ďalšie Eskimák. Keď výprava dosiahla Severného ľadového oceánu, MacMillan poslal späť do Etah ďalších dvoch Eskimákov. MacMillan, Green a dvaja Eskimáci zbadali konečne 21. apríla za nádherného mrazivého dňa na obzore zdvíhajúcu sa masívnu horu. Kým Green bláznivo skákal radosťou a MacMillan ďakoval Bohu, Eskimáci sa Mračili. Potom jeden z nich prehovoril. „Je to odraz. Ako vy tomu hovoríte? Je to odraz, žiadna krajina.“
MacMillan aj Green boli úplne zdrvení. Na mieste zostali päť dní, ale nebolo pochýb o tom, že Eskimáci majú pravdu. To, čo videl Peary a kvôli čomu bola usporiadaná táto výprava, bola len arktická fatamorgána. Optický klam, nič viac. „Moje sny a nádeje posledných štyroch rokov boli len sny. Všetko končí horkým sklamaním,“ poznamenal si do denníka MacMillan.
Cesta späť bola depresívna, skupina sa rozdelila do dvojíc, v ktorej bol vždy jeden Američan a jeden Eskimák. Lenže keď sa Green stretol s Macmillan, Eskimák s ním nebol. Green sa priznal, že ho zastrelil, údajne preto, že sa pokúsil utiecť. Táto vražda zostala dodnes neobjasnená.
Expedícia skončila v troskách, muži trpeli hladom a čakali na vyslobodenie. Lenže dve lode, ktoré ich mali zo severu Grónska odviezť, samy uviazli v ľade. Traja muži sa dostali do USA nakoniec sami na saniach po ceste dlhej 1000 míľ. Macmillan a Ekblawa vyzdvihol až v roku 1917 parník Neptún.