Na jar roku 1971 uteká rocková kapela Rolling Stones pred vysokými daňami z Veľkej Británie a na pol roka sa usadí vo Francúzsku. Gitarista Keith Richards si na Azúrovom pobreží prenajímal dekadentnu vilu Nellcôte, v ktorej za vojny sídlilo gestapo. V jej špinavom, vlhkom suteréne „Stone“ nahráli svoje legendárne dvojalbum Exile on Main St, ktoré je dodnes považované za jednu z najlepších dosiek tejto kapely.
Tiež ostatní členovia kapely si prenajali či kúpili domy v južnom Francúzsku: Bill Wyman v Mougins, Mick Taylor v Grasse, Charlie Watts v Cévennes a Mick Jagger so svojou tehotnou snúbenicou Biancou cestoval medzi Provence a Parížom.
Keith Richards v tej dobe už prepadol drogovej závislosti, takže jeho kolegovia z kapely zistili, že asi bude najistejšie zriadiť nahrávacie štúdio priamo v jeho vile vo Villefranche-sur-Mer, ktorú si prenajal za 2 a pol tisíc dolárov na mesiac. „Postavili si štúdio v suteréne Keithovho domu, pretože skupina vedela, že by to pre neho bolo najjednoduchšie,“ povedal denníku New York Times francúzsky fotograf Dominique Tarlo, ktorý francúzsky pobyt Stones zdokumentoval. Bol to nekonečný večierok plný sexu, drog a samozrejme rokenrolu.
Hákové kríže a nacistické uniformy
Impozantnú vilu so 16 izbami si koncom 19. storočia nechal postaviť bankár Eugene Thomas, hoci Keith Richards svojim priateľom hovoril, že bola postavená pre „tú blbú Máriu Antoinettu“. Po okupácii Francúzska nacistickým Nemeckom sa do nej nasťahovalo gestapo a možno kvôli tomu bola vila niekoľko desaťročí neobývaná. V suteréne, kde Stones nahrávali, podlahu „zdobili“ hákové kríže.
„Našiel som tam dole krabicu s veľkou svastika, plnú injekčných ampuliek. Všetky obsahovali morfín. Bolo to veľmi staré, samozrejme, a naša prvá reakcia bola:’Keby to tak našiel Keith! ‘… Tak sme to jednu noc vyniesli na koniec záhrady a vyhodili do mora,“ spomínal Tarlo.
Keď si Mick Jagger bral v kaplnke na kopci v St.Tropez nikaragujskú modelku Biancu, išiel mu Richards za svedka v nacistickej uniforme. Nie je jasné, či ju objavil vo vile, ale zjavne bol fascinovaný pochmúrnou históriou tohto domu.
Spotení a bez nohavíc
„Hore to bolo fantastické – ako vo Versailles,“ hovoril Keith Richards. „Ale dole to bolo Danteho Inferno.“ Narážal tým na neslávne preslávené štúdio, kde kapela nahrávala svoje slávne album Exile on Main St. prezradil gitarista Mick Taylor. „Do strechy zatekalo a dochádzalo tam k výpadkom elektriny. Museli sme sa tomu prispôsobiť,“ povedal.
„Inžinieri a technici tam prespávali, elektrické drôty nelegálne natiahnuté z francúzskeho systému železníc napájali ich nástroje, a keď teplota presiahla 36 stupňov, skúšalo sa bez nohavíc,“ rozprával hudobné bádateľ Jack Vanderwyk.
Nahrávalo sa však nepravidelne, pretože Stones väčšinou mávali problém sa v plnom počte zísť. Najčastejšie sa čakávalo na Keitha Richardsa, ktorý vilu obýval so svojou partnerkou Anitou Pallenbergovou a ich synom Marlonom. Obaja išli na drogách, a aby mali dostatočné zásoby, nadviazal Richards kontakty s korzickou drogovou mafiou, operujúc v neďalekom prístave Marseille. Keith ich prezýval „les cowboys“ a pozýval ich k sebe do vily. Keď si chcel ísť „šľahnúť“, povedal ostatným: „Idem dať Marlona do postele.“ Všetkým bolo jasné, že to bude trvať dlho, a nikto si netrúfal ísť za ním hore, ani Mick Jagger.
Krádeže za bieleho dňa
V Nellcôte boli dvere stále dokorán. Pred obedom sa sem trúsili nielen drogoví díleri, ale aj všelijakí Keithovi priatelia a známi, medzi inými aj John Lennon. „Stones mali vynikajúceho kuchára. Na stole bolo všetko možné a vyzeralo to ako umelecké dielo,“ rozplýval sa nadšením zvukár Andy Johns.
„Ľudia prichádzali, odchádzali, nikto nemal priezvisko, takže ste nevedeli, kto bol zač. U obeda sa zišlo tak 16 ľudí a obedovalo sa asi tri a pol hodiny. Bola to jedinečná prehliadka charakterov,“ spomínal zase americký novinár Robert Greenfiled, ktorý nejaký čas strávil so Stones vo vile a o ich slávnom albume napísal celú knihu.
Do vily sa však vkradli tiež rôzni zlodejíčkovia a vynášali z nej rôzne predmety. Asi polovica nábytku bola rozkradnutá. „Vila Nellcôte bola tak otvoreným domom, že jedného dňa zlodeji vyšli za bieleho svetla predným vchodom s Richardovými gitarami, saxofón Bobbyho Keys a basou Billa Wyman v ruke, kým domáci sledovali televíziu v obývačke,“ uviedol hudobný bádateľ Jack Vanderwyk. Podľa neho mali krádeže na svedomí dealeri z Marseille, ktorým Keith Richards dlhoval peniaze za drogy.
Nedobytná pevnosť
Richards si však vilu dlho neužil. Jeho útek do Spojených štátov urýchlila policajná razia, kvôli ktorej bol obvinený z držania heroínu a na dva roky mal zakázaný vstup do Francúzska. V novembri roku 1971 sa tak chodbami Nellcôte už nerozliehal rezavý zvuk rokenrolu. Keith s Anitou ešte rok platili prenájom vily aj gazdinú, ale nikdy sa tam už nevrátili.
V roku 2006 vilu kúpil jeden bohatý Rus za 128 miliónov dolárov a ten si ju teraz udržuje ako nedobytnú pevnosť. Márne fanúšikovia Rolling Stones zvonia na dverách. Keď majiteľa pred časom režisér Stephen Kijak požiadal, či by mohol natočiť niekoľko záberov pre svoj dokument Stone in Exile (Stone v Exilu), odmietol ho vpustiť dnu. Kedysi toľko otvorená vila, ktorá je v očiach fanúšikov Rolling Stones svojho druhu pamätníkom, tak uzavrela za svoju rockovú históriou napevno svoje dvere.
