Pred 45 rokmi, 10. júla 1973, vrazila vtedy dvadsaťdvaročná Olga Hepnarová úmyselne s nákladným automobilom medzi ľudí čakajúcich na zastávke električky v Prahe 7. Výsledok zahynulo osem ľudí, 12 bolo zranených.
Súd za to páchateľke vymeral najvyšší trest: v marci 1975 bola ako posledná žena v Československu popravená.
„Neviem, či to bolo šťastie, alebo smola, ale tú Hepnarovú, čo zabila toľko ľudí, som koncom jej poslednej noci strážil ja,“ zveril sa prešediveli chlap, ktorý svoj aktívny život prežil ako zamestnanec ministerstva spravodlivosti.
Bachar Oľgy Hepnarovej
„Pokojne spala, viem to dobre, vtedy som bol mladý a službu som bral moc vážne. Veliteľ smeny nám každému kládol na srdce, ako je dôležité, aby k žiadnej »mimoriadke« nedošlo. A tak som z tej ženskej nespustil oči.“ Matka vrahyne sa odvolala na Najvyšší súd ČSSR, ktorý rozsudok preskúmal a potvrdil. Žiadosť o milosť zamietol premiér Štrougal.
Pred popravou sa bila o život!
„Tú poslednú noc spala napodiv pokojne,“ povedal človek, ktorý vrahyňu vtedy strážil. Ležala na obyčajnej väzenskej posteli, v erárnej hnedej teplákovej súprave, a keď pre ňu prišli, prijala eskortu najprv ako niečo normálne. „Asi ju zlomilo to, že sme s ňou zostali s kamarátom sami. Veliteľ smeny jej totiž najprv prečítal pár viet o tom, že dnes na nej bude vykonaný absolútny trest, a odišiel. My dvaja sme si podľa predpisu natiahli biele rukavice, spútali jej ruky za chrbtom a vyzvali k odchodu. Ešte na tom prvom poschodí väzenského bloku to išlo, ale potom sa začala biť o svoj život. „
Keď dozorca odomkol mreža a otvoril vráta od chodby smerujúcej k cele smrti, vrahyňa sa zosunula k zemi. „Začala doslova revať a jačať, váľala sa po zemi a pokúšala sa nás kopať a hrýzť,“ spomína prešediveli muž. „Kričala, nie ‘a, nechcem’, Nechajte ma’ a myslím, že ju musel počuť celý Pankrác, aj keď sme ju viedli veľmi skoro ráno. Ale dvaja chlapi si so ženskou, Notabene s putami na rukách, poradili. Rovnako sme ju ale museli vliecť, a potom dokonca aj niesť.“
Obesenie
Finále videli len dva páry očí. Olga Hepnarová v predizbe cely smrti ešte raz vypočula ortieľ a jeho zdôvodnenie. Potom ešte len jeden z katových pomocníkov otvoril dvere cely smrti. V miestnosti štvorcového pôdorysu asi 3 x 3 metre nebolo vôbec nič. Len zo steny asi dva a pol metra nad podlahou vyčnieval oceľový tŕň. Na ňom bol namotaný povraz so slučkou na konci. Väzeň mal spútané ruky za chrbtom a na niekoľkých miestach i nohy. Jeden pomocník mal na starosti slučku a jej vloženie na krk, druhý sa staral o odsúdeného.
„Potom, čo Hepnarová zacítila na krku slučku, prestala vzdorovať. Došlo ale k tomu, čo potom lekár v protokole označil ako, zlyhanie telesných zvieračov ‘. Pomočila sa, pokakali aj povracala,“ spomína človek, ktorý dodnes verí, že podobný osud si masová vrahyňa zaslúžila.
Po nasadení slučky dal jeden z pomocníkov píšťalkou signál katovi. Ten po signálu k sebe pritiahol páku, kovový poklop sa pod nohami väzňa otvoril a telo skĺzlo asi o pol metra nižšie. To ale spravidla nestačilo na to, aby odsúdencovi bol zlomený väz. Smrť väčšinou nastala udusením a u každého po rôzne dlhé dobe.
Telo popravenej kat s pomocníkmi dopravil do krematória. Celá trojica dohliadala na kremáciu, urnu s popolom potom protokolárne odovzdali riaditeľovi väzenia, ktorý ju ešte rok uchovával. Iba minister spravodlivosti mohol rozhodnúť o tom, či bude vydaná príbuzným popraveného. Inak bola urna zničená.
Popravy
Od začiatku šesťdesiatych rokov boli popravovaní už len na mnohonásobný vrahovia alebo takí, ktorí vraždili obzvlášť zavrhnutiahodným a pre obeť trýznivým spôsobom. To potvrdil aj Aleš Kýr z Väzenskej služby Českej republiky. Posledným popraveným bol Vladimír Lulek. Zomrel na šibenici 2. februára 1989, pretože hrozným spôsobom zmasakroval celú svoju rodinu.
