Kráľ Zog I. bol posledný kráľ Albánska. Bol to tiež jediný moslimský monarcha v celej Európe. A bol to tiež človek, ktorý prežil nespočetné množstvo pokusov o atentát.
Zog I. sa na verejnosti takmer neobjavoval. Mal strach o svoj život, čo bolo vzhľadom na okolnosti oprávnené. Veril len svojej matke, ktorá jediná mu mohla pripravovať jedlo, pretože len u nej mal istotu, že sa ho nepokúsi otráviť.
Zog pomáhal v skorších rokoch vybojovať Albánsku nezávislosť na Otomanskej ríši. V sedemnástich rokoch velil skupine 2000 mužov a vyháňal Turkov z odľahlých častí krajiny. Vydobyl si ostrohy a po vojne vstúpil do politiky. Zmenil si svoje pôvodné meno Zogolli na krátke Zog.
V roku 1922 sa stal premiérom Albánska, ktorá bola stále jablkom sváru medzi mocnosťami. Už v tej dobe začali prvé pokusy o jeho zavraždenie. Ale Zog nielen prežil, ale oplácal oponentom rovnakou mincou. Veľa ich zmizlo a už o nich nikdy nikto nepočul. Ktokoľvek s ním nesúhlasil, bol okamžite v jeho očiach spiklenec a nepriateľ štátu i jeho osobný. Veľa ľudí bolo nútených odísť do exilu.
V roku 1923 bol Zog postrelený a zranený, keď prichádzal do albánskeho parlamentu. Muž menom Bakir Valter zasiahol Zoga do ramena a pasu. Zog sa ale ani nenechal ošetriť a sadol si za stôl. Všetci okolo boli ohromení. „Takéto veci sa stávajú často. Nemôžeme povedať, kedy alebo kde sa stanú, ale je potrebné ich prijímať ticho a v pokoji,“ povedal Zog. Bol to odkaz všetkým okolo, aby o pokuse o atentát nehovorili.
Lenže to sa nestalo a správa o atentáte sa rozkričala. Sily lojálne Zogovi zabili Avi Rustemiho, populárneho politika, ktorého Podozrievali, že stál za atentátom. Lenže to prehnali. Zabíjať populárnych politikov na základe jednoduchého podozrenia nemožno. Zog sa musel porúčať nielen z úradu, ale aj zo zeme a zdrhol do exilu.
Vrátil sa o rok neskôr, keď zosnoval vojenský prevrat. Parlament ho síce následne zvolil premiérom, ale to Zogovi nestačilo a korunoval sám seba na kráľa. Stal sa Zogom I. Jediná krajina, ktorá ho v takej roli akceptovala, bolo Taliansko. Benito Mussolini ho považoval za spojenca a venoval mu ohromné sumy peňazí na vybudovanie kráľovského paláca.
Zog žil v prepychu a bohatstva, zatiaľ čo obyvatelia krajiny boli chudobní a celá krajina bola všetko, len nie prosperujúca. Zog sa tiež stal paranoidný a venoval enormnú pozornosť svojej bezpečnosti. Napriek tomu prichádzali ďalšie atentáty. Dvaja muži na neho strieľali vo Viedenskej opere, kde sa zastavil pri svojej návšteve Viedne. Netrafili ho, namiesto toho zastrelili jeho poradcu a ďalšieho zranili. Potom sa pokúsili utiecť, Zog po nich začal strieľať zo svojej pištole, ale minul. Nakoniec oboch zatkla rakúska polícia. Veľmi divoká historka, na to že išlo o kráľa na oficiálnej návšteve.
Medzitým sa zhoršili vzťahy s jeho hlavným sponzorom Mussolinim. Ten sa domnieval, že ho bude Zog počúvať, keď mu poslal tak ohromné sumy peňazí. Zog ale nepočúval nikdy nikoho, takže Mussolini v roku 1937 Albánsko vojensky obsadil. Zog utiekol z krajiny s dvoma miliónmi libier.
Zog sa usadil vo Veľkej Británii, kde vďaka svojim peniazom opäť nijako nestrádal. Dokonca si v USA na Long Islande postavil honosné sídlo, hoci sa do neho nikdy nepozrel. Dodnes tam jeho palác chátra. Zog dožil svoje dni v prepychu v exile. Obklopoval sa milenkami a užíval si života. Aj v exile na neho bolo spáchaných údajne niekoľko atentátov, pretože existovali obavy, že by sa mohol vrátiť do krajiny. Celkovo sa hovorí o 55 pokusoch o atentát, ktoré za svoj život Zog prežil. Číslo možno ťažko overiť, avšak je to číslo, ktoré by približne mohlo zodpovedať realite. Albánsko je krajina horúcich hláv a veľkých politických machinácií a Zog bol prakticky po celom svojom kraľovaní silne neobľúbený.
Stále ale nemá na Fidela Castra, ktorý prežil údajne 600 pokusov o atentát. Byť bohatým kráľom chudobnej krajiny, to vždy chce dobrú ochranku, lojálnu armádu a občas tiež poriadny kus šťastia.
