Keď sa Hitlerove jednotky stiahli v roku 1945 z Poľska, Stalinova Červená armáda postupovala smerom na Berlín. Na oslobodenom území sovietski vojaci rabovali a znásilňovali bezbranné ženy. Ich vyčíňaniu neunikli ani kláštory.
V januári roku 1945 vyslali francúzske úrady lekárku Madeleine Pauliacovú do Moskvy, aby pomáhala pri repatriácii nájdených francúzskych zajatcov. Táto misia priviedla Pauliacovú aj do Varšavy, ktorá ležala v troskách. Varšavské povstanie v auguste až októbri roku 1944 si vyžiadalo smrť viac ako 20 000 tisíc poľských povstalcov a 180 000 civilných obyvateľov. Ku krvavej porážke povstania prispelo Stalinovo rozhodnutie zastaviť postup Červenej armády a neposkytnúť povstalcom pomoc ani prísun zbraní a streliva. Zničené mesto potom Sovieti v januári roku 1945 oslobodili a ich vojská nezadržateľne postupovali ďalej cez Poľsko smerom k nemeckým hraniciam.
Sovietska propaganda roky vtĺkala svojim občanom do hlavy, ako boli červenoarmejci všade nadšene vítaní ako osloboditelia. O tom, že vojaci tiež rabovali a sústavne znásilňovali ženy, sa z pochopiteľných dôvodov nehovorilo. Tieto tienisté stránky sovietskej ofenzívy vyšli najavo až mnoho rokov po vojne. Jednou z tých, kto o tom vydal svoje svedectvo, bola aj Madeleine Pauliacová, ktorá bola v apríli 1945 vymenovaná hlavnou lekárkou vo francúzskej nemocnici vo Varšave. V rámci misií tzv. Modrej eskadry, dobrovoľníkov Francúzskeho červeného kríža, bola svedkom hrôz, zúfalstva a utrpenia poľských žien, z ktorých mnohé otehotneli a porodili následkom znásilnenia.
Jedného dňa ju jedna mníška zaviedla do odľahlého kláštora, aby poskytla starostlivosť skupinke rádových sestier, ktoré boli vo vysokom stupni tehotenstva. Mníšky ju prosili, aby o všetkom pomlčal. Matka predstavená bola nakazená od vojakov syfilisom, predovšetkým sa ale snažila uchrániť kláštor pred verejnou hanbou.
Doktorka si však do svojho denníka poznamenala: „Bolo ich dvadsaťpäť. Pätnásť mníšok Rusi znásilnili a rovno zabili, zvyšných desať bolo opakovane znásilňované. Niektoré štyridsaťkrát, iné až päťdesiatkrát. K ich hrôze navyše päť chuderiek otehotnelo. Prišli za mnou a veľmi opatrne a v náznakoch sa ma pýtali na možnosti potratov.“
Podľa lékarničkynho synovca Phillipe Mayniala, ktorý neskôr príbeh svojej tety zverejnil, Pauliacová sa mníšok ujala a v konvente tajne priviedla na svet ich deti. Sama pritom riskovala vlastný život, počas cesty do kláštora ju Rusi skoro znásilnili.
Príbeh neskôr zaujal francúzsku režisérku Anne Fontainovou, ktorá podľa neho v roku 2016 natočila film Nevinné. „Tieto historické fakty síce nevrhajú dobré svetlo na sovietských vojakov, ale je to pravda; pravda, ktorú ruský autority odmietajú zverejňovať, dokonca aj keď niekoľko historikov o týchto udalostiach vie,“ upozornila režisérka. Podľa nej vojaci nemali pocit, že sa dopúšťajú niečoho hanebného, ich nadriadení to naopak schvaľovali ako formu odmeny za bojové nasadenie. „Tento druh brutality je bohužiaľ široko praktizovaný aj dnes. Ženy sú naďalej vystavované neľudskému rokovaniu v bojujúcich krajinách po celom svete,“ dodala.
Vznik filmu Nevinné veľmi privítal synovec Pauliacovej. „Než bol natočený, nikto o nej nevedel. Dostala síce Čestnú légiu a Kríž za statočnosť, ale jej hrdinstvo bolo úplne neznáme,“ vyhlásil.
Pauliacová zahynula pri autonehode vo februári 1946 vo Varšave počas ďalšej misie. Mala vtedy len 34 rokov.
