O čo viac sa mu darilo v pracovnom živote, tým viac trpel v živote súkromnom. O jeho vedeckých úspechoch boli napísané knihy. Len málokto ale tiež vie, že Albert Einstein mal duševne chorého syna, ktorý sa väčšinu svojho života zdržiaval v ústavoch pre choromyseľných.
V roku 1896 sa sedemnásťročný Albert Einstein zoznámil v Zurichskom polytechnickom inštitúte s o štyri roky staršou Milevou Marićovou. Inteligentná a nezávislá mladá žena ho uchvátila a našiel v nej svoju spriaznenú dušu. O pár rokov neskôr dvojica zastala pred oltárom. Zo spoločného spolužitia vzišli tri deti – najstarší Lieserl, o ktorej ďalšom osude pramene mlčia, Hans Albert a Eduard.
Práve Eduard Einstein, narodený 28. júla 1910, bol už odmala stonavým a slabým dieťaťom. Aj napriek nadbytoku práce Albert svojich synov nezanedbával a vychovával ich. Eduard mu robil veľké starosti.
„Stav môjho chlapčeka ma veľmi deprimuje. Je nemožné, že by sa z neho niekedy mohlo stať plne vyvinutá dospelá osobnosť. Snáď by pre neho bolo aj lepšie, keby z tohto života odišiel skôr, než ho vôbec poriadne spozná…,“ ponurým tónom dumal v liste z roku 1917, adresovanom svojmu kolegovi.
V neskoršom veku sa Eduard začal venovať hre na piano a javil záujem o poéziu. Rovnako ako otec sa prihlásil na Curyšskú vysokú školu, na rozdiel od neho sa ale zapísal na psychiatriu. Jeho vzorom mu bol Sigmund Freud. Ako syn uznávaného vedca to však nemal počas svojich štúdií jednoduché. „V týchto časoch je ťažké byť synom tak významného otca, bez toho aby sa človek necítil sám nedôležitý,“ napísal si do osobných poznámok.
Aj v otázkach lásky nasledoval mladý muž otca a zamiloval sa do staršej študentky. Vzťah ale čoskoro skončil neúspechom. V tejto dobe sa začalo zhoršovať Eduardove duševné zdravie. Podľa Alberta mohlo ísť o dedičnú predispozíciu, ktorú jeho syn získal od matkinej strany. Všetko vyvrcholilo pokusom o samovraždu v roku 1930. Po tomto incidente mu lekári diagnostikovali schizofréniu. V prvej polovici 20. storočia sa toto ochorenie stále liečilo drsnými praktikami vrátane elektrošokov, po ktorých sa Eduardovi zhoršila reč a rozpoznávacie schopnosti.
V Nemecku sa medzitým začali dostávať k moci nacisti, ktorí židovského vedca nenávideli. Einstein musel v roku 1933 odísť z Pruské akadémie vied a v tom istom roku tiež emigroval do Spojených štátov. Veril, že čoskoro sa k nemu pripojí aj Eduard. Tí dvaja sa ale bohužiaľ už nikdy nestretli a ich vzťah sa scvrkol len na pravidelnú korešpondenciu.
Nelepšiaci sa zdravotný stav Eduardovi nedovolilo opustiť krajinu a naďalej sa musel liečiť vo švajčiarskom ústave. Tam tiež strávil zvyšok svojho života a v roku 1965 zomrel na mozgovú mŕtvicu. Bolo mu päťdesiat päť rokov.
