Kovový rozťahovací nástroj sa vkladal do telových otvorov a spôsoboval nekonečné muky.
Predstavte si, že vás zviažu, posadia na špeciálnu drevenú stoličku a potom vám do análneho otvoru vložia kovový predmet, ktorý sa v ňom začne rozťahovať. Tvar má hruškovitý. Ak mučiteľ, točí závitom, hruška sa stále viac rozťahuje. Zrejme niekedy v tejto chvíli aj tí najtvrdší ľudia prezradili čokoľvek, čo mučiteľ chcel. Kovové strany hrušky pri každom otočení viac a viac tlačia na mäkké tkanivá čriev. Bolesť je v tejto chvíli naozaj nepredstaviteľná.
Skúsený mučiteľ presne vedel, kde je onen bod, kedy nedôjde k pretrhnutiu čriev, ale súčasne sa maximalizuje bolesť. Cieľom nie je dotyčného zabiť, ale pôsobiť čo najväčšiu bolesť po čo najväčšiu dobu, tak ostatne funguje väčšina mučiacich nástrojov. V rukách inkvizítorov či iných mučiteľov musela byť hruška veľmi obľúbeným nástrojom. Lenže nebola..
Hruška totiž vôbec neexistovala, teda minimálne do konca 17. storočia. A v 17. storočí síce existovala, ale mala úplne iný účel. Strkala sa do úst, aby sa dotyčnému znemožnilo hovoriť. Používali ju lupiči, ktorí ju strkali do úst okradnutým. Hruška sa dala do úst, roztiahla, takže dotyčný nemohol vydať jediný zvuk. Všetko ostatné sú len výmysly, ktoré okolo hrušky vznikli po. Ľudia videli tento nástroj a okamžite si začali predstavovať, čo by sa s ním dalo robiť. Ľudská fantázia spojená s istou zvrhlosťou vytvorila tento mýtus. „Existencia“ hrušky ako mučiaceho nástroja vypovedá oveľa viac o zvrátenosti ľudskej mysle než o stredovekých mučiacich praktikách.
