Keď v polovici roku 1944 dorazil do Osvienčimu jeden z mnohých židovských transportov, na rampu z vagóna vystúpilo sedem trpaslíkov. Dvaja muži a päť žien veľkosti päťročného dieťaťa. Akonáhle ich zbadali vojaci, ihneď nariadili prebudiť táborového lekára. Hovorilo sa mu dr. Smrť a jeho pravé meno bolo Josef Mengele.
Liliputi dovezení do Osvienčimu bola židovská rodina Ovitzových, ktorá vystupovala spoločne na najrôznejších zábavných a umeleckých akciách. Ako úplne nespôsobilí k ťažkej fyzickej práci by boli okamžite zaradení do skupiny tých, ktorých čakala plynová komora. Lenže Mengele bol nimi doslova nadšený. Keď trpasličiu rodinu zbadal, vyrútil sa zo svojho baráku na rampu a nadšene kričal: „Mám prácu na dvadsať rokov!“ Liliputi boli radi, že sa k nim pohľadný a sympatický lekár správal veľmi úctivo a pekne. To sa však malo čoskoro zmeniť.
Ovitzovi si mohli ponechať svoje veci, neostrihali im hlavy, len jedlo mali rovnaké ako ostatní väzni v tábore. Spoločne s nimi sa dostalo špeciálnej priazne od doktora Smrti tiež ďalším ich príbuzným, takže celá skupina tvorilo nejakých 22 ľudí. Mali dokonca vlastný riad a veci na umytie. Všetko vyzeralo veľmi nádejne, kým sa hneď na druhý deň všetci nedostavili do laboratória.
Mengele zahájil experimenty neuveriteľne dlhým odberom krvi. „Množstvo odobratej krvi bolo enormné, omdlievali sme, a akonáhle sme prišli k sebe, odber pokračoval,“ spomína Perla Ovitzová. Takýto odber krvi bol z lekárskeho hľadiska úplne zbytočný a išlo len sadistické mučenie bez akéhokoľvek významu. Tak napokon vyzerala väčšina Mengeleho experimentov. Došlo tiež napríklad na akúsi podivnú kúru, ktorá mala údajne liečiť syfilis. Do uší liliputov lial Mengele striedavo vriacu a ľadovú vodu. Utrpenie bolo strašné, ale Ovitzovi sa stále držali.
Vrcholom však napokon nebol nejaký medicínsky experiment, ale vystúpenie, ktoré Mengele zorganizoval pre dôstojníkov. Kým Ovitzovi si mysleli, že pôjde o zábavný kabaret, Mengeleho plány boli iné. Akonáhle trpaslíci nastúpili na improvizované pódium pred niekoľkými desiatkami vojakov a dôstojníkov, Mengele im nariadil, aby sa vyzliekli donaha. Potom začal prednášku o degenerácii židovskej rasy, ktorú znázorňoval na nahých telách Ovitzových. Hovoril o genetickej podradenosti, podľuďoch a mnohých nedostatkoch tejto rasy, a keď skončil, obecenstvo ho odmenilo aplauzom v stoji. Ovitzovi sa vrátili z akcie úplne psychicky zlomení.
Koniec vojny sa rýchlo blížil a pre Ovitzových i ďalších väzňov z Osvienčimu malo peklo našťastie už čoskoro skončiť. Než do tábora prenikla Červená armáda, Mengele utiekol a nakoniec v kľude dožil v Argentíne. „Mengele bol ako filmová hviezda. Veľmi pohľadný. Bolo ľahké sa do neho zamilovať. Ale nikto, kto videl jeho tvár, si nedokáže predstaviť, aký netvor sa za touto maskou skrývala. Napriek tomu, keby som mala rozhodnúť, či má Mengele visieť, nechala by som ho ísť. Boli sme zachránení z milosti diabla, Boh mu dal na to poverenie,“ uzatvára Perla Ovitzová.
