Je to naozaj ťažká úloha. Vliezť do úzkeho tunela vedúceho bohvie kam. Je plný pascí, skrytých výbušnín alebo ozbrojených nepriateľov. Mapu vám nikto nedal, môžete sa tiež ľahko stratiť. Presne takto ale vyzerala každodenná práca špecialistov na túto činnosť, ktorých prezývali tunelový potkani.
Vietkong a vlastne celá vietnamská armáda sa pred americkým bombardovaním ukryla pod zem. Vietnamci vybudovali hustú sieť tunelov, kde mali skladisko, nemocnice, pekárne alebo školy. Samozrejme bol systém chránený množstvom dômyselných pascí, mal svoje slepé chodby a celkovo to bolo miesto, kam by nikto normálny nevliezol. Tunelové potkany tam liezli každý deň. A nie vždy sa vrátili von.
Pascí bolo veľa druhov, medzi tie najdômyselnejšie patrila možnosť zatopiť celú sekciu tunelov. Američania vnútri boli behom krátkej chvíle zaplavení a utopili sa. Inde zase bol používaný smrtiaci nervový plyn, ktorý sa začal valiť do chodby a nebolo pred ním úniku. Vietnamci tiež umiestňovali do tunelov klbka jedovatých hadov. Stačilo jediné uhryznutie a vojak bol odsúdený na smrť.
Tunelový potkani sa regrutovali z vojenských ženistov, ktorí prešli špeciálnym výcvikom na austrálskej Škole vojenského inžinierstva. Mnohí z nich boli dobrovoľníci, pretože k tejto práci nebolo možné niekoho nútiť rozkazom. Preferovaný boli muži menšieho vzrastu, pretože tunely boli naozaj úzke. Tunelový potkan bol vyzbrojený väčšinou len pištoľou, väčšia zbraň by skôr prekážala. Niekedy si brali do podzemia brokovnice. Mnohí pre istotu brali aj plynové masky práve kvôli možnosti použitia jedovatých plynov.
Celé vietnamské rodiny žili za vojny v podzemí, mali tam dokonca aj nemocnicu!
Zaujímavé je, že samotný pobyt pod zemou nebol pre tunelového potkana to najnebezpečnejšie. Súčasťou ich práce totiž bolo tiež tunel nájsť. Museli hľadať skryté vchody, mnohokrát zamínované, a odhaľovať ďalšie pasce. To všetko v hustom pralese. Väčšina strát tunelových potkanov nebola pod zemou, ale vo fáze hľadania alebo približovania sa k tunelu. Straty medzi potkanmi dosahovali 33 percent, čo bolo aj na vietnamské pomery veľmi vysoké číslo.
Tunelové krysy boli špeciálny vojaci, hrdinovia, ktorých práca neznesie porovnanie prakticky s ničím. Dodnes budí údiv, že sa vôbec k tomuto spôsobu boja niekto dobrovoľne prihlásil. Právom im patrí obdiv a armáda nešetrila vyznamenaniami. Pre každého tretieho z nich to ale už neznamenalo nič, pretože sa domov vrátili v rakve.
