Poľskí šľachtici ju považovali za nebezpečnú ženu, ktorá mala nad svojim manželom kráľom Žigmundom I. prekvapivú moc. Ich svadba začala novú kapitolu v histórii Poľska, ale Bona Sforza nikdy nebola obľúbenou kráľovnou.
Bona Sforza bola talianska šľachtičná, ktorá sa stala poľskou kráľovnou svojím sobášom so Žigmundom I. Narodila sa v Miláne v roku 1494 ako druhá dcéra lombardského veľmoža, titulárneho milánskeho vojvodu Giana Galeazzo Sforzu a jeho manželky Izabely Aragónskej. Šuškalo sa, že jej otec bol otrávený v rovnakom roku, kedy sa narodila. Intrigy rozhodne neboli cudzie ani milánskej spoločenskej smotánke, takže vylúčiť sa to nedá.
Sforza žila so svojou matkou pod ochranou svojho strýka Ludovica il Mora. Ten ale rozhodne nebol žiadny priateľ alebo ochrancom rodiny Sforza. Pobyt na jeho hrade tak skôr pripomínal pobyt vo väzení. Podarilo sa im ale nakoniec Miláno opustiť a vybudovať si nový domov na ostrove Bari. Tam sa Bona začala vzdelávať, matka jej ale súčasne hľadala vhodného ženícha.Medzi niekoľkými vhodnými uchádzačmi bol nakoniec zvolený poľský kráľ Žigmund I. Starý. Svadba prebehla roku 1518 v Krakove. Žigmundovi bolo v tom čase 54, Bone 24 rokov. Zigmund bol starý a unavený životom, Bona naopak plná života, chcela sa baviť a užívať si. Bolo jasné, že toto nebude úplne ideálny pár. Bohužiaľ prišla o dve svoje deti. Jedno zomrelo pri pôrode, druhé potratila pri love na medveďa, kedy medveď vyplašil jej koňa a ona z neho spadla. Neskôr sa jej narodili tri dcéry a syn, ktorých výchove sa ale príliš nevenovala. Namiesto toho sa čoraz viac zaujímala o politiku a riadenie štátu. Navyše sa starala o chorého manžela, takže vladárske povinnosti padali stále viac na jej ramená. To jej ale vôbec nevadilo, nebola typom ženy, čo by dokázal len tak nečinne sedieť na tróne.
Hneď od začiatku svojho pobytu v Poľsku usilovala o silne politické postavenie. Okrem svojho dvora vytvárala okruh svojich obdivovateľov a priaznivcov. Podarilo sa jej získať od pápeža Leva X. právo zasahovať do obsadzovaní významných cirkevných úradov.
Bona považovala za jeden z najdôležitejších nástrojov k realizácii politických plánov a posilnenie kráľovskej moci prístup k vysokým finančným prostriedkom. Stále zväčšovala svoje domínia a hromadila majetok aj kapitál, nie pre osobnú spotrebu, ale aby Jagellonci získali finančnú nezávislosť.
Lenže mala aj mocných nepriateľov. Tými najmocnejšími bol rod Habsburgovcov. Habsburgovci chceli mať v Poľsku svojho spojenca či skôr vazala, zatiaľ čo Sforza razila spojenectvo s Francúzskom. Usilovala aj o upevnenie dobrých vzťahov s Osmanskou ríšou a kontaktovala Roxelanu, najvýznamnejšiu ženu sultána Sulejmana I.
Po smrti manžela sa situácia skomplikovala. Na trón zasadol jeho syn Žigmund II., Ktorý ale svoju matku nenávidel. Keď Bona pochopila, že porozumenie so synom nebude možné, rozhodla sa Poľsko opustiť a uchýliť sa na ostrov Bari, čo realizovala v roku 1556. Musela sa pri tom, na žiadosť šľachty, zriecť všetkých statkov v Poľsku.
Rok nato, 19. novembra roku 1557, ju otrávil jej dvoran, dôstojník Gian Lorenzo Pappacoda. Iniciátormi vraždy boli však španielski Habsburgovci, ktorí tak chceli uniknúť splácaniu pôžičky 430 000 dukátov, ktoré Bona požičala vojvodovi z Alby, ministrovi španielskeho kráľa Filipa II.
Kráľovná Bona nebola obľúbená, pretože doteraz žiadna kráľovná nevstupovali do politiky tak otvorene ako ona. Doboví kronikári ju označovali za chtivou po moci, napriek tomu však pre Poľsko urobila veľa dobrého. Nechala obrobiť veľké plochy úhorov, osídľovala pustiny, budovala mosty, mlyny, píly; zveľaďovala mesta vo svojom držaní..
Vďaka nej sa na poľskej stoly dostala rada doteraz tu neznámych potravín, napr. Paradajka, karfiol, brokolica, špenát, artičoky atď., rovnako ako špagety a rôzne koreniace prípravky, ktoré kráľovná milovala. Za ňou vzrástla v Poľsku i spotreba vína, ktoré postupne odsunulo medovinu.
Často hovorila: „U vás ležia dukáty na chodníkoch, len sa zohnúť a zobrať ich. Nikto ich nechce? Tým lepšie pre mňa“. Keď odišla z Poľska, zanechala za sebou dokonale fungujúce kráľovské majetky, vynášajúce veľké dôchodky. Jej syn a neskôr aj ďalší králi nedokázali tento stav udržať a väčšinu svojich majetkov rozdali magnátom, aby si kúpili ich lojalitu.
Lotérie de Bébés bola udalosť v ktorej jedinci mohli vyhrať dieťa