Pablo Picasso bol jedným z najvýznamnejších umelcov 20. storočia. Zakladateľ kubizmu a významný predstaviteľ symbolizmu a surrealizmu zažíval ale tiež obdobie chudoby a nedostatku. Bol na tom dokonca tak, že si musel prikúriť svojimi vlastnými obrazmi.
Tie zlé časy začali v čase, keď sa ako mladý umelec presťahoval do Paríža, ktoré bolo v tom čase považovaný za hlavné mesto umenia. Picasso chcel byť oprávnene práve tam. Tam stretol novinára a básnika Maxa Jacoba, ktorý sa stal jeho spolubývajúcim. Žili v malom apartmáne, kde bola jedna posteľ. Básnik spal v noci a cez deň pracoval, zatiaľ čo nočný vták Picasso to mal presne naopak, takže sa striedali.
Obaja boli chudobní ako kostolné myši, a to cez to, že Paríž aj celé Francúzsko zažívali obdobie nebývalej prosperity. Dvoch biednych mladíkov sa ale všeobecný rozkvet netýkal. Došlo to tak ďaleko, že mladý Picasso musel pristúpiť k nevídanej veci. Aby si mohli zakúriť a udržiavať v izbe teplo, musel do kachlí prikladať niektorými svojimi obrazmi.
Nedlho po tomto trudnom období sa presťahoval do Madridu, kde začala jeho hviezda stúpať. Zahájil tam svoje „modré obdobie“, čo boli obrazy tvorené chladnými odtieňmi modrej farby. Teplé farby používal zriedka, a možno za to mohli spomienky na jeho studený parížsky apartmán.
Vatikánsky vedec u novoobjaveného obrazu spochybnil autorstvo Caravaggia
