Karačajské jazero bolo počas sovietskej éry smetiskom jadrového odpadu, ktoré zamorilo oblasť na dlhé desaťročia. Jazero sa stalo natoľko rádioaktívnym, že ak by u neho človek strávil hodinu, zomrel by na chorobu z ožiarenia do niekoľkých týždňov.
Karačajské jazero sa rozprestiera v juhozápadnej oblasti Čeljabinského okresu, neďaleko hraníc s Kazachstanom. V jeho blízkosti sa nachádza závod na výrobu atómových zbraní Majak. V závode sa vyrábalo plutónium pre jadrové zbrane a neskôr sa tu spracovával rádioaktívny odpad z niekoľkých jadrových elektrární a reaktorov ruských jadrových ponoriek.
Podnik vznikol vo veľkom zhone v rokoch 1945 až 1948, na jeho výstavbe sa podieľali desiatky tisíc väzňov. V prvých rokoch fungovania závodu Majak bol vysoko rádioaktívny odpad len tak vypúšťaný a sypaný do rieky Tecau, alebo uskladnení pod holým nebom.
Do roku 1957 bolo v závode Majak sedem jadrových reaktorov. Všetky používali takzvaný otvorený chladiaci systém – voda do primárneho chladiaceho okruhu reaktorov bola brána priamo z rieky Tecau a priľahlého Karačajského jazera a po prejdení reaktorom bola vysoko rádioaktívna vrátená späť do jazera (sekundárny a terciárny chladiaci okruh, ako je bežný v neskorších jadrových prevádzkach, tu úplne chýbal).
O existencii závodu v Majáku sa nevedelo až do 90. rokov minulého storočia. Až v roku 1992 podpísal Boris Jeľcin dekrét, ktorým zariadenie otvoril na vedecké účely. Vedci okamžite označili oblasť za najzamorenejším miesto na svete. Je totiž znečistená ohromným množstvom jadrového odpadu.
Ak v roku 1990 stál človek na brehu Karačajského jazera, dostal behom hodiny dávku 600 röntgenov, čo je ďaleko nad smrteľnou hranicou. Celá oblasť trpela desiatky rokov obrovskou mierou rádioaktívneho znečistenia. V oblasti je o 25 percent vyšší výskyt rakoviny a o 28 percent vyšší výskyt deformácií pri pôrode. Leukémia tu narástla o 41 percent.
Z oblasti postupne bolo evakuovaných 23 zo 40 dedín. Zvyšní obyvatelia si museli na život s radiáciou zvyknúť. Lekári mali prísny zákaz hovoriť pri diagnózach o radiácii, a tak sa v ich správach objavovali podivné výrazy ako „zvláštna choroba“.
V polovici päťdesiatych rokov sa inžinieri rozhodli prestať vypúšťať rádioaktívny odpad do rieky Tecau a namiesto toho sa začal zavážať do špeciálnych podzemných zásobníkov. V roku 1957 ale jeden z týchto zásobníkov explodoval. Výbuch o sile 70 až 100 ton TNT57 odhodilo sto šesťdesiat ton vážiace betónové veko nádrže, ktoré bola osem metrov pod zemou, a z ničím nechránenej schránky unikal rádioaktívny mrak. Našťastie sa nenastala jadrová reakcia. Únik celkom asi osemdesiatich ton rádioaktívneho materiálu do ovzdušia kontaminoval plochu o rozlohe 23 000 kilometrov štvorcových na území Čeljabinskej, Tjumeňské a Sverdlovskej oblasti, ktorú obývalo asi 270 000 ľudí, predovšetkým rádioaktívnym céziom a stroncnatom. V priebehu havárie a počas jej likvidácie bolo ožiarených niekoľko tisíc ľudí.
Skromné informácie hovoria o tom, že zahynuli dve stovky ľudí. Rozsah zamorenia ani skutočný počet obetí nepozná nikto. Tisíce ďalších ľudí zomreli na rakovinu a ďalšie choroby spôsobené rádioaktívnym ožiarením.
Odhaduje sa, že celková dávka rádioaktivity mohla byť okolo jednej štvrtiny toho, čo o pár desiatok rokov neskôr vyprodukoval výbuch v Černobyle. Bola to skrátka katastrofa nebývalých rozmerov.
Úrady o katastrofe neinformovali, obyvatelia neboli evakuovaní do bezpečia, celá vec sa ututlala vďaka tajnému režimu, ktorý v celej oblasti panoval. Ani to ale nebolo všetko. V roku 1967 jazero vyschlo a vietor roznášal do okolia silne rádioaktívny prach z jeho dna. Týmto rádioaktívnym prachom bolo zasiahnutých pol milióna občanov Sovietskeho zväzu, opäť bez akejkoľvek reakcie úradov. S odstupom času sa odhaduje, že títo nešťastníci mohli dostať podobnú dávku ako obete výbuchu v Hirošime.
Jazero je dnes zabetónované až na malý kúsok. Tony rádioaktívneho odpadu sú pochované pod tisíckami ton betónu. Ani to ale nepomáha. Oblasť je naďalej nebezpečná a dávky radiácie, ktoré človek na mieste dostane, ho môžu usmrtiť.
Jadrový odpad sa v priebehu rokov dostal z rieky Tecau až do Severného ľadového oceánu. Karačejské jazero i celá priľahlá oblasť sú dnes možno ešte nebezpečnejším miestom než neblaho preslávený Černobyľ alebo Fukušima.
