Je to príbeh ako z Ramba, len s tým rozdielom, že v hlavnej úlohe nie je príliš veľký sympaťák. Podivínský traper napadol policajtov, následne im týždne vzdoroval, hoci boli v ohromnej presile. Dokázal utekať kanadskou pustatinou a zvádzať prestrelky s prenasledovateľmi. A dodnes sa vôbec nevie prečo.
Albert Johnson dorazil do Fort McPherson ležiaceho v severozápadnom teritóriu Kanady 9. júla roku 1931. Nikto o ňom nič nevedel, okrem konstábla Edgara Millena, ktorý s ním viedol akýsi krátky vstupný pohovor, aby sa s novoprijatým zoznámil. Po rozhovore si poznamenal, že Johnson je čistý, oholený a má škandinávsky prízvuk. Neskôr si Johnson vybudoval chatu pri Rat River.
Hoci plánoval žiť natrvalo v divočine, opomenul jednu zásadnú vec. Ak ktokoľvek chcel loviť či rybárčiť na tradičných indiánskych územiach, musel pre to mať licenciu. O tú Johnson ale ani nepožiadal, a teda ju vôbec nemal. Do oblasti v tom čase prichádzali ľudia, ktorých hnala na sever veľká depresia a snaha zarobiť nejaké peniaze. To sa ale veľakrát nestalo, a ľudia sa tak len opíjali a dochádzalo k vandalizmu a bitkám. Miestni indiáni si na týchto vandalov často sťažovali. Jedného dňa dorazil indiánsky lovec na stanici Kanadské jazdnej polície s tým, že mu niekto všetky jeho pasce zavesil na stromy. Podľa neho to bol Johnson. Konstábl Alfred King sa preto vypravil s dvoma pomocníkmi do jeho chaty vzdialenej 90 kilometrov, aby incident vyšetril.
V chate zastihli Johnsona, ktorý si ich príchod vôbec nevšímal. Odmietal ich pustiť do svojho domčeka a robil, ako by tam vôbec neboli. Nakoniec stiahol rolety a zamkol dvere. Policajti bez povolenia nemohli dovnútra, takže sa vydali späť, aby si povolenie opatrili. Za päť dní sa King vrátil aj s povolením na vstup. Johnson ale opäť nereagoval, takže King sa rozhodol vraziť do domu násilím. Lenže sotva sa pokúsil otvoriť dvere, Johnson ho skrze ne strelil. Našťastie sa mu celkom nič nestalo a policajti sa opäť vrátili naprázdno. Avšak situácia už vyeskalovala príliš na to, aby sa celý prípad mohol nechať byť.
Opäť k Johnsonovom domu dorazila polícia, tentokrát deväť mužov s množstvom dynamitu a svorkou 40 psov. Johnson ich príchod očakával a bol zabarikádovaný v domčeku. Policajti mu nahádzali do okien dynamit, a celý domček vyletel do povetria. Avšak aj na to Johnson myslel a mal vykopaný pod podlahou úkryt. Z neho začal paľbu na policajtov.
Pätnásť hodín ho obliehali a nakoniec sa vrátili naprázdno. Opäť sa k domčeku, teda k tomu, čo z neho zostalo, dostavila ešte väčšia skupina policajtov, ale Johnson bol preč. Našli ho o týždeň neskôr v divočine kde ho aj obkľúčili. Johnson sa odmietal vzdať a začal páliť po policajtoch. Podarilo sa mu smrteľne zasiahnuť konstábla Millena, u čoho sa šialene zasmial, a potom sa ostatní policajti opäť stiahli.
Boj proti jednému mužovi sa už menil na vojnu. Policajti priviedli miestneho Inuita, aby im pomohol stopovať Johnsona. Videli, že uteká ďalej, a pokúsili sa mu odrezať cestu. Lenže Johnson to vzal cez 2100 metrov vysoký vrchol a pást obišiel.
Polícia nasadila na prenasledovania lietadlo, ktoré našlo jeho stopy. Nakoniec sa podarilo Johnsona nájsť a obkľúčiť. Opäť sa bránil zúrivou paľbou, dokonca mal opäť šancu utiecť, ale tentoraz v prestrelke zahynul.
Policajti u neho našli 2000 dolárov a nejaké zlato a tiež veľa rôznych predmetov. Z pitvy vyplynulo, že mal trvalo poškodenú chrbticu a tiež jednu nohu dlhšiu ako druhú, aj tak sa mu ale podarilo kanadskou pustatinou uraziť 130 kilometrov za tri dni. Prečo sa dopustil činov, ktorých sa dopustil, nikto nevie. Okrem prvotného krátkeho pohovoru ho nikto nepočul povedať jediné slovo. V ušiach policajtov zostal len neľudský rehot, keď zabil konstábla Millena. Johnsonov prípad tak zostáva dodnes záhadou. 
