Otec mu zomrel pred očami v cele, videl, ako bachari zavraždili dvoch jeho druhov, bol svedkom hromadného znásilňovania. Gerry Conlon zažil vo väzení, kam sa dostal za bombové útoky IRA, ktoré nespáchal, peklo.
A nočnou morou bol pre neho život so všetkými traumami aj po prepustení. Zomrel 21. júna vo veku šesťdesiatich rokov.
Najprv si myslel, že si pre neho prišli kvôli krádeži. Nezastieral, že mal v mladosti nenechavé ruky. Mal dvadsať a bol to skrátka pouličný štricák. Lenže celé zatknutie vyzeralo skôr ako vojnová operácia. Zatýkali ho vojaci, nie policajti, a na stanici išli vojenským vozidlom, všade helmy a veľa zbraní. „Tam ma hodili na zem, dupali po mne a kopali do mňa, jeden z nich ma pálil na krku cigaretou,“ popisoval.
Ona to totiž 30. novembra 1974 vojenská operácia bola. Anglické úrady si mysleli si, že Gerard „Gerry“ Conlon bol zapletený do teroristického útoku, pri ktorom 5. októbra toho istého roku v Guildforde na juhozápade Londýna umreli štyria britskí vojaci a jeden civilista.
Okrem neho kvôli explóziám zatkli ďalších dvoch, muža a ženu, tá mala ešte len sedemnásť. Nikto z nich nemal so zločinom nič spoločné a britská polícia to vedela. Trvalo však pätnásť rokov, než sa z väzenia dostali. Boli to dlhé roky. Dlhé a plné utrpenia a ponižovania.
Čo nesedí na verzii Vladimíra Pčolinského a ako spustil vojnu v polícii
Peklo za mrežami
Conlon bol vláčený po celkom dvadsiatich dvoch väzeniach v Anglicku a anglickí bachari vedeli, ako sa k nemu ako k írskemu „teroristovi“ chovať. Do jedla mu servírovali vlastné exkrementy či do neho miešali črepy. Povzbudzovali ostatných väzňov, aby ho dobodali či obaril, dvere jeho cely a ciel jeho druhov nechávali dokorán, aby mohli prijímať bicie delegácie. Strkali im do úst pištoľ, vyhrážali zastrelením, tĺkli im hlavami o múru.
Novinárka Mary-Rachel McCabová, ktorá ho vlani spovedala, poznamenala, že zoznam všetkých hrôz podával pokojne, všedne: „Videl som, ako zavraždili dvoch ľudí. Predo mnou. Videl som, ako boli celé skupiny ľudí znásilňované. Hromadne. Ľudia sa sebepoškodzovali. jedli žiletky a črepy. „V liste Guardian napísal, že videl samovraždy zo zúfalstva: „Vo väznici Long Lartin som videl, ako sa ktosi zapálil.“
Raz ho strážca zavliekol na samotku, kde mu pichol paralyzujúce drogu a nemohúceho ho tam nechali ležať tri dni. Na samotkách strávil celkovo päť a pol roka. „Nie kontinuálne,“ vysvetľoval. Trval na presnosti, nechcel utrpenie prifarbovať: „Najdlhšia pobyt na samotke trval desať mesiacov.“ Čo robil? „Chodil som sem a tam a počítal kroky, stále dookola. A keď do cely preniklo trochu slnečného svetla, počítal som tehly v stene.“
Prvé dva roky mladík tvárou tvár perspektíve, že táto nočná mora bude trvať po celý jeho život až do smrti, čelil s nádejou, že sa všetko vysvetlí: nič predsa neurobil, dokonca ani nebol s IRA v kontakte! „Keď som počul cinkanie kľúčov, myslel som si, že to už ide bachar k nám, otvorí naše cely a prepustí nás,“ hovoril.
Lenže potom zatkli a poslali do väzenia aj jeho otca. Spolu s ďalšími príbuznými sa v Anglicku staral o Gerryho obhajobu, ale úrady ich obvinili z toho, že poskytovali IRA látky na výrobu bômb. Vtedy Gerry pochopil, že sa anglická policajná a súdna mašinéria nezastaví.
Malér tajných služieb? O atentáte na Tatárskeho sa vraj vedelo. A útočiť mala krásna Darja
Moja smrť očistí tvoje meno
A potom v roku 1980 jeho otec zomrel. V ich cele, priamo pred Gerryho očami. „Moja smrť očistí tvoje meno a ty potom očistíš moje,“ počul otcovho posledné slová. Gerrymu väznice nedovolila zúčastniť sa otcovho pohrebu, neumožnili mu ani telefonát sa zdrvení matkou, ktorú nevidel od svojho zatknutia. „Dostal som deň voľna v práci,“ zhrnul postoj úradov.
Ale nezlomil sa a bolo to vďaka sile otcovej osobnosti. Zatiaľ čo sa Gerry a ďalšie obžalovaní v jeho kauze (tlač im hovoril Guildfordská štvorka) po sériách brutálneho bitia a mučenia priznali, jeho otec po celú dobu trval na nevine. „Keď som videl silu jeho charakteru a obrovskú dôstojnosť a sebaúctu, ako nahlas trval na nevine, ako čelil nešťastiu, dodalo mi to silu,“ vzdával otcovi hold.
Málokomu však veril. Keď mu v roku 1986 aktivistka kampane na podporu Guildfordské štvorky zohnala prominentnej anglickú právničku Gareth Peirceovej, odpísal: „Všetci sú skorumpovaní, neverím im. O všetko sa postarám sám, ak sa to nepodarí, budem z toho aspoň môcť viniť len sám seba.“ Nakoniec sa však nechal presvedčiť a súhlasil s advokátkinou návštevou. „Sedela tam a povedala: Vy musíte byť Gerry,“ spomínal. „A potom: Mojou úlohou je vás odtiaľto dostať a to taky urobím.“
Gerry Conloon po prepustení z väzenia
A urobila. Pretlačila pred súd dôkaz o alibi, ktorý polícia tajila, a dokázala, že polícia falšovala dokumenty a v roku 1989 tak justičný systém celú Guildfordskou štvorku z väzenia prepustil. O dva roky neskôr aj všetkých šesť obžalovaných z prípadu jeho otca, keď sa ukázali mohutné falzifikácia zo strany polície.
Spravodlivosť sa síce nad Gerrym a jeho druhmi zľutovala, podala im však ružu, ktorá mala veľmi ostré tŕne.
Bol na slobode, ale stále uväznený
„Prvé roky po prepustení som len plakal. Chcel som sa zabiť, tak hlboké bolo trauma,“ priznával. Nadobudnutá sloboda mu kľud a pokoj nepriniesla. Nielen preto, že po tom, čo mu štát vzal roky dospievania a dozrievania osobnosti, nevedel, kým vlastne je. Tiež preto, že trpel nočnými morami, ktoré ho neopustili do konca života. „Zvláštne, že počas oných pätnástich rokov vo väzení som mal len jednu, ale čo som vonku, nemôžem spať. Problém je, že si všetko pamätám, vracia sa mi to, mám nočné mory,“ hovoril. „Mučia ma, ruky mám zase spútané za chrbtom, pištoľ v ústach. Neodišli to.“ Inokedy priznal, že má každý deň samovražedné myšlienky. Trauma ho raz prinútilo k pokusu o samovraždu, dvakrát sa zrútil. Stal sa závislým na drogách a alkohole, čo sa podľa jeho slov stalo poznávacím znamením mnohých tých, ktorí boli nevinne uväznení a mučení a potom prepustení, bez toho, aby sa im štát postaral o psychologickú pomoc. „Od našej kauzy sme počuli o ďalších dvoch stovkách prepustených nevinných ľudí,“ vypočítaval Conlon, ktorý sa na slobode venoval kampaniam na podporu nevinne väznených. „A potom je pár tisíc, ktorí nemajú publicitu. Povedal by som, že drvivá väčšina má takmer určite problémy s drogovou závislosťou, boli odtrhnutí od rodín a vyhodení zo spoločnosti.“
Práve jeho aktivity na pomoc nevinne väzneným mu život uľahčovali: „Sú dni, kedy si želám, aby som bol stále vo väzení. Sú dni, kedy si želám, aby som bol mŕtvy. Jediná vec, čo ma drží na nohách, je, že verím, že teraz je na mne, aby sa to, čo sa stalo mne, nestalo iným ľuďom. Žiadna rodina by nemala trpieť tak, ako musela trpieť tá naša.“ Gerry Conlon nebol len obeťou, ale aj bojovníkom.
Až na samom konci života dokázal žiť so ženou. „Zapuzdril som sa vo vlastnom svete, izolovaný a vydesený. Vo väzení som sa cítil špinavý a bezcenný a zostalo to so mnou. Nie je to tak, že by som nemohol dať lásku, nedokážem ju prijímať,“ priznával predtým.
Žiadny z policajtov, ktorí v kauze Guildforské štvorky porušovali zákon, nebol odsúdený ani obvinený. Keď v roku 2005 zaslal súkromnú ospravedlnenie všetkým väzneným v kauze Guildfordské štvorky aj v prípade jeho otca vtedajší britský premiér Tony Blair, Conlon uviedol, že bez zaistenia psychologické terapie pre obete ospravedlnenie nič neznamená. On sám dostal psychologickú pomoc v roku 2009, po dvadsiatich rokoch mučivého pobytu na slobode, ktoré nasledovali po pätnástich rokoch mučivého väznenia britským štátom.
Gerry Conloon zomrel na rakovinu 21. júna 2014.
V mene otca
O prípade Guildfordské štvorky natočil v roku 1993 režisér Jim Sheridan pôsobivý snímku V mene otca. Základom sa mu stala Conlonova autobiografická kniha Preukázaná nevina.
