V podvozku lietadla zmrznete a udusíte sa. Prežiť môžu len mladí

1667

Sú správy, ktoré sprvu neberú vážne. Jednou z nich bola udalosť z minulého víkendu. Mladý muž vo veku okolo 15 rokov sa podľa nej vkradol na plochu letiska v kalifornskom San José, potom do podvozkovej šachty Boeingu 767 aeroliniek Hawaiian Airlines, aby ho zhruba o šesť hodín neskôr objavila na ploche letiska v Honolulu obsluha pri údržbe rovnakého stroja

Podľa všetkého k udalosti skutočne došlo

Informácia sa zdala falošná. Ale všetky zdroje sa rýchlo ukázali ako vierohodné a dokonca existujú videozáznamy toho, ako chlapec do lietadla „nastupuje“. Ale ako je to možné? Ako môže ľudský organizmus vydržať niekoľkohodinovú cestu v lietadle pohybujúcim sa vo výškach cez 10 kilometrov – teda v oblasti, kde je kyslíka zhruba tretina bežného množstva a teploty padajú k -60° C? Mal sa mladík vôbec kde schovať a neodporuje jeho prežitie lekárskym poznatkom?

Kde bol?

Pomerne jasná sa zdá byť odpoveď na otázku, kde pasažier počas letu bol. V podvozkovej šachte daného typu, Boeingu 767, je vedľa podvozkového kolesa skutočne malý priestor, kde sa môže človek skrčiť, bez toho aby ho mechanizmus kolesa zranil. Nie je to rozhodne miesto pohodlné, ale pre človeka priemernej veľkosti sa zdá byť dostatočné. Dokonca poskytuje aj úchytky a oporu, aby sa mladík udržal aj počas pristátia.
Ale chýbalú tu ďalšie dôležité veci. Priestor podvozkovej šachty nie je nijako tepelne izolovaný či zásobovaný kyslíkom. Teda po istú dobu po štarte v ňom isté zdroje tepla sú: čierne pasažierov zahrieva zrejme po nejakú dobu teplo z pneumatík, ktoré sa zahrejú pri štarte, a teplo z kvapaliny v hydraulike podvozku. Oboje ale postupne – a pomerne rýchlo – vychladne.
Je možné prežitie v tak extrémnych podmienkach? Napodiv áno. „Dve najväčšie nebezpečenstva, ktoré človeku v tejto výške hrozia – nedostatok kyslíka a nízka teplota – sa dokážu čiastočne vzájomne vyrušiť, takže niekedy to možno aj po takto dlhú dobu prežiť, “ vysvetľuje fyziológ Václav Hampl z II. Lekárskej fakulty Univerzity Karlovej, špecialista práve na skúmanie vplyvu nedostatku kyslíka.
Klesajúca teplota a nastupujúcej podchladenie vedú v dôsledku aj k zníženiu aktivity mozgových buniek. Týka sa to aj tých neurónov, ktoré regulujú telesnú teplotu, teda udržujú ju okolo 37 ° C. „Organizmus sa začne správať vlastne ako studenokrvné – nesnaží sa udržať stálu telesnú teplotu napriek znižujúcej sa teplote okolia,“ hovorí Hampl.
Útlm mozgovej činnosti vedie k bezvedomiu, ale má aj ďalšie následok: „vypnutím termostatu“ usporíme energiu. Udržanie telesnej teploty je veľmi náročné, samozrejme hlavne v chladnom prostredí. Keď sa o to telo prestane pokúšať, vystačí teda s menším množstvom paliva – kyslíka. „Vďaka tomu je možné teoreticky – a občas aj prakticky – prežiť taký nedostatok kyslíka, ktorý by bez podchladenia znamenal istú smrť v priebehu pár minút, “ vysvetľuje Hampl.
Prežitie ale rozhodne nie je pri súbehu týchto podmienok automatické. Lekári podchladenie niekedy používajú pri zložitých operáciách napríklad srdca. Dokonca sa chystajú klinické skúšky sa schladením tela na 10 ° C. Ale v tomto prípade takých extrémnych ochladenie ide o rizikový zákrok pre pacientov, ktorí inak majú mizivú šancu na prežitie. Rovnako ako pri nehodách – napríklad utopenia v ľadovej vode – totiž reálne hrozí, že pacient sa preberie s poškodeným mozgom.
Pritom sme nespomenuli ešte jedno veľké riziko: dekompresnej (alebo kesonovou) choroby, ktorú poznajú inak hlavne potápači. Tým hrozí pri vynáraní. Keď stúpajú k hladine z väčšej hĺbky príliš rýchlo, s poklesom tlaku sa uvoľňuje dusík rozpustený v krvnej plazme. A to vo forme plynu, ktorý môže tvoriť bublinky. Tie potom upchajú cievy a môžu spôsobiť celý rad porúch, vrátane mozgovej a pľúcna embólia.

1:3. Stavili by ste život?

Prežitie v takých podmienkach chce poriadnu dávku šťastia. Úrad FAA zaznamenal od roku 1947 celkovo 105 prípadov čiernych pasažierov v podvozku lietadla. Dvadsať päť ľudí prežilo, hoci s vážnymi zdravotnými problémami. K prvému pokusu došlo už v roku 1929. Posledný známy pokus pred týmto šťastným prípadom bol vo februári 2014 a skončil smrťou.“Celkovo je pravdepodobnosť smrti asi 80 %, a táto hodnota je dlhodobo pomerne stabilná,“ uvádza FAA. Najväčšie nádeje majú podľa štatistík mladí ľudia a deti. „Podľa skromných dát, ktoré máme k dispozícii je tak pre ľudí nad 35 cestovanie na čierno v podvozku lietadla prakticky istý rozsudok smrti,“ zhŕňa Václav Hampl.
Štatistiky určite nie sú presné. Je napríklad veľmi pravdepodobné, že časť čiernych pasažierov zomrie, bez toho že sa to niekto dozvie. Rovnako ako v prípade kalifornského mladíka sú ľudia počas letu v bezvedomí a – nech živí či mŕtvi – ľahko môžu z podvozkovej šachty vypadnúť pri jej otvorení počas priblíženia lietadla k letisku. Niekedy (ako v roku 2013) k tomu môže dôjsť nad obývanou oblasťou, v mnohých prípadoch to však môže byť nad morom a takéto prípady sa do štatistík vôbec nedostanú.
Skreslenie štatistík je aj opačné: tí, ktorí prežijú, chcú samozrejme zvyčajne nepozorovane zmiznúť. Nezdá sa však pravdepodobné, že by takých dokonale úspešných prípadov bolo toľko. Po prvé preto, že mnoho utečencov chce po pristátí požiadať o azyl a nemajú teda potrebu sa pred úradmi skrývať donekonečna. A po druhé preto, že po podobnej ceste bývajú ľudia dlho dezorientovaní a zmätení. Kalifornský mladík bol napríklad ešte hodinu po pristátí v blízkosti lietadla.
Vcelku nám však nezostáva než odhadovať: „Vzhľadom ku kumulácii rizík by som osobne považoval pravdepodobnosť prežitia v podvozku tryskového lietadla letiaceho na väčšiu vzdialenosť za veľmi malú. A ako ešte podstatne menšie by som hodnotil pravdepodobnosť prežitia bez nejakých následkov, napríklad neurologických,“ hovorí svoj názor Václav Hampl.
Pristátím totiž problémy končiť nemusí. „Jedna vec je prežiť, druhá, čo to urobí s mozgom,“ obáva sa Hampl. Ak čierny pasažier má v dôsledku letu nejaké neurologické problémy, na letisku nemusí byť viditeľné a môžu sa rozvinúť až po čase. Aj keď teda samotná cesta kalifornského teenagera dopadla dobre, vyhraté ešte bohužiaľ úplne nemá
mla