Možno by to bolo iné, keby to bol „normálny“ väzeň, ale Charles Fain bol vrah, ktorého mali popraviť smrtiacou injekciou. Vo väzení platilo pravidlo, že odsúdení na smrť nesmeli navštevovať väzenskú kaplnku. „Vari nemám právo modliť sa k Bohu ako ostatní ľudia?“ pýtal sa Fain.
Reverenda znepokojoval najmä pohľad, ktorý naňho Fain upieral. Bol taký mäkký, taký žiarivý, že sotva dokázal uveriť, že to je pohľad muža, ktorý zavraždil dievčatko. Napriek tomu nebolo pochýb, že malú Daralyn znásilnil a zabil Fain. Stalo sa to takmer pred dvadsiatimi rokmi, ale reverend si jasne spomínal na začiatok procesu, ktorý vysielali aj v televízii. Pred očami sa mu vynorili fotografie zavraždenej Daralyn, aj jej nariekajúcej matky.
Bolo 24. februára 1982. Deväťročná Daralyn Johnsonová odišla z domu v mestečku Nampa do školy vzdialenej necelých 10 minút chôdze. Daralyn tam však nikdy neprišla. Nikdy už neuvidela spolužiačky, rodičov, ani staršiu sestru. Učiteľka si myslela, že Daralyn je chorá a nerobila si starosti, že chýba. Až krátko pred piatou popoludní znepokojení rodičia zalarmovali komisariát. Policajti i obyvatelia štvrte sa okamžite vydali hľadať nezvestné dievčatko. Prehľadali ulice, okolie mestečka i brehy dravej rieky, ale po Daralyn nebolo ani stopy.
Pátranie pokračovalo aj na druhý deň a za informácie o stratenej Daralyn bola vypísaná odmena 5 000 dolárov. Špeciálna policajná linka však zostávala nemá. Takto prešli tri dni, keď dvaja rybári, ktorí išli po brehu rieky Snake uvideli pod lístím niečo zvláštne. Zdiaľky to vyzeralo ako figurína oblečená v červenom tričku, zelených nohaviciach a hnedej bunde. Obom mužom bolo to oblečenie povedomé, pretože jeho popis často počuli v televízii, pretože ho mala oblečené Daralyn v deň, čo zmizla. Keď rybári prišli bližšie, zistili, že to nie je figurína. Bola to mŕtvola dievčatka.
Oznam o náleze vyvolal veľký rozruch. Oveľa väčší rozruch však spôsobila pitevná správa, pretože Daralyn niekto najprv znásilnil a potom zbil železnou tyčou. Ešte živú Daralyn potom hodil do rieky. Dievčatko nemalo čas prebrať sa z bezvedomia, pretože sa rýchlo utopilo. No na mŕtvole dievčatka sa našlo niečo, čo pri vyšetrovaní veľmi zavážilo: tri chlpy z ohanbia, ktoré určite patrili vrahovi.
Polícia, ktorá bola pod veľkým verejným tlakom, začala hromadne zatýkať a bezúspešne vypočula takmer dvesto podozrivých. Potom jedného dňa zatelefonoval na políciu anonym: „Myslím, že vinníka poznám. Videl som ho v štvrti v deň, keď malá zmizla. Volá sa Charles Fain.“
Na druhý deň vypočúvali Faina v jeho dome vzdialenom asi 100 km od mestečka Nampa. Prečo ho obvinili zo znásilnenia a vraždy Daralyn? Anonym ho poznal ešte z čias, keď býval v Nampe. Fain sa vrátil z Vietnamu a celé dni trávil v baroch. Večer sa stretával z ostatnými spolubojovníkmi a oddávali sa drogám, za čo ho niekoľkokrát zatkli. Aj keď už viedol usporiadaný život, v prípade Daralyn bol ideálnym páchateľom. Fain síce tvrdil, že do Nampy sa už nevrátil, vyšetrovatelia však slepo verili anonymovi. Obvinili Faina z vraždy a posadili do miestneho väzenia. V novembri 1983 sa začal v Boise proces.
„Som nevinný!“ tvrdil Fain novinárom, keď kráčal do súdnej siene. Keď sa na Boise zniesla tma, Fainove šance na oslobodenie boli už veľmi malé. Ale všetky šance mu zmaril biológ John Forster, expert z FBI, ktorý dostal za úlohu preskúmať tri chlpy z ohanbia, ktoré sa našli na mŕtvole Daralyn.
Biológ sa otočil k Fainovi a pozrel mu do očí. V súdnej sieni panovalo hrobové ticho, do ktorého Forster povedal: „Tie chlpy patria obvinenému.“ Ani Fainovmu obhajcovi sa nepodarilo zachrániť situáciu. O niekoľko hodín porota jednohlasne odsúdila Charlesa Faina na trest smrti. „Som nevinný, prisahám!“ skríkol Fain naposledy na adresu novinárov.
Faina previezli do špeciálneho väzenia v Boise a zatvorili ho do cely na chodbe smrti, kde mal čakať na popravu. Aj keď bol Fain pokrstený, neveril v Boha. Vo väzení sa však zoznámil s reverendom Warrenom, s ktorým sa dlho a často zhováral o viere. „Boh vie, že som dievčatko nezabil,“ povedal raz ráno reverendovi. „Som presvedčený, že mi pomôže dokázať moju nevinu.“
Prešlo niekoľko rokov. Okrem reverenda navštevoval Faina len jeho obhajca Hoopes, ktorý pravidelne podával žiadosti o milosť, čím chcel oddialiť popravu. Aj naňho zapôsobila Fainova viera v Boha a presvedčenie, že mu pomôže obhájiť sa.
Na jar 1999 sa Hoopes dozvedel o novej spoľahlivej metóde spočívajúcej v rozbore DNA vlasov a chlpov a 11. augusta požiadal o revíziu prípadu. Povolenie bolo udelené až 23. marca 2001 a o tri mesiace, 28. júna, prišiel na súd verdikt laboratória. Chlpy z ohanbia nepatria Charlesovi Fainovi! Jediný dôkaz proti nemu padol, takže je nevinný zo zločinu, z ktorého ho obvinili. Skutočný vrah Daralyn Johnsonovej je teda ešte na slobode.
Vo štvrtok 23. augusta požiadal Hoopes, aby ho zaviedli k riaditeľovi väznice a odovzdal mu príkaz na prepustenie Charlesa Faina. O niekoľko minút bývalý väzeň vyšiel z väznice, kde strávil osemnásť rokov života. „Nežiadam o spravodlivosť,“ povedal novinárom, ktorí ho čakali vonku. „Vďaka Bohu už viem odpúšťať…“
Pch
