Stará pani sa zásadne do ničoho nechcela pliesť. Nie, že by jej nebolo jasné, čo sa to u susedov deje – to by musela byť slepá a hluchá. Len toho kraválu, čo ten chlap narobil! Jeho pani Veronika, to bolo tiché žieňa. Určite ju mlátil, no ona ani nekvíkla. Pritom keď sa nasťahovali, vodili sa po baráku za ruky! Lenže to sa rýchlo zmenilo, ešte kým prišla na svet tá malička. Aký asi môže mať tá chudinka život, vzdychla si pani Františka.

 Otec ožran a  surovec! 

Znova zbystrila pozornosť. Že by to bolo zase od nich? Ale veď sú len tri hodiny poobede, že by ten chlap nebol v práci? Pritlačila ucho na dvere, ale nebolo to ono. Ticho pootvorila. „On ju zabije! vydesila sa. Vyhrážky z bytu naproti boli jednoznačné. Ozývali sa ťažké rany a Františka si predstavovala, ako sa Veronika zúfalo bráni, ako pred tým surovcom uniká pomedzi nábytok. „On jej vážne niečo urobí!“ šeptala vyľakane a urobila pár krokov cez prah, akoby dúfala, že to násilníka zastraší. Potom sa rozvrieskalo dieťa a pani Františka už prestala výkrikom Veronikinho muža rozumieť. „Tak ona je tam i tá malá, že sa pred ňou aspoň neovláda,“ krútila hlavou a pomaly ustupovala zase do bezpečia. Postávala v predsieni, a potom sa odhodlala k najstatočnejšiemu činu vo svojom živote. Váhavo vytočila telefónne číslo, a len čo započula hlas z druhej strany, zadrmolila: „Tu sa stane vražda, radšej by ste mali prísť čo najrýchlejšie…“
Policajt ju prerušil: „A vy ste kto?“
„Susedka,“ zarazila sa.
„A ako viete, čo sa u susedov deje?“
„Ja…“ uvažovala, „som ich počula…“
„Čo ste počuli?“ Vypytoval sa a vypytoval. Pani Františka už celkom zmätená, vysvetľovala, čo sa to vlastne deje. Na otázky čo videla a či hovorila so susedmi, nevedela odpovedať. Nakoniec začala byť sama presvedčená, že všetko zbytočne zveličovala. Veď nakoniec v byte naproti už plakalo len dieťa.
Nasledujúce ráno uvažovala, či nemá pani Veronike zazvoniť, ale potom si povedala, že sa nebude do ničoho pliesť. Zdalo sa jej, že celý deň z bytu nikto nevyšiel. V noci počula krik, a tak sa upokojila, že u susedov sú všetci živí. Veroniku uvidela až za pár dní. V ruke niesla veľkú cestovnú tašku. Ľavú ruku mala v predlaktí obviazanú a tvár opuchnutú a samú modrinu. Dievčatko cupitalo za ňou. „Tak vy odchádzate?“ neudržala sa pani Františka.
Veronika na ňu chvíľu neprítomne hľadela a potom kývla: „Určite viete, ako je to s tým mojím…“ 
Františka si vzdychla a rozvravela sa: „Pred pár dňami som o vás mala naozaj strach, mladá pani! Dokonca som volala policajtov, ale že vraj nie, že nemôžu len tak vstúpiť do bytu… A kde teraz pôjdete, k rodičom?“
Veronika zavrtela hlavou. „Ja už rodičov nemám. Bola som v poradni pre týrané ženy a našli mi miesto v azylovom dome pre matky s deťmi.“
„A to tomu surovcovi necháte len tak celý byt?“
„Myslíte, že pôjde sám? Alebo že ho niekto vyhodí? Veď ste to od policajtov sama počula. Kdeže, ten je v pohode,“ vyriekla cez slzy Veronika. Potom sa s pani Františkou rozlúčila, chytila malú za ruku a vykročila do svojho nového domova.
/prv/ -ko-

SÚVISIACE ČLÁNKYVIAC OD AUTORA