Konkurz na delegátora
Nečakane ľahko sa mi podarilo dostať sa cez konkurz viedenskej consultingovej spoločnosti, ktorá hľadala ľudí na prácu s funkciou „delegation manager“. Aby som to celé upresnila, pod sľučkou manager si určite netreba predstavovať to klasické slovenské klišé, ktoré v nás evokuje pojmy ako kravata, oblek a poprípade drahšie čierne auto. Mojou úlohou bolo jednoducho starať sa o organizáciu programu po celej Európe pre mladých amerických študentov, trvajúceho dvadsať dní. Keďže som mala na starosti dve skupinky, bolo to rovných štyridsať dní…
Zo sna cestovateľská fóbia
Naša trasa znela: Paríž – Versaille – Rouen – Benátky – Florencia – Assisi – Pisa – Rím – Neapol – Vezuv – Bari – Patras – Olympia – Mykény – Naprio – Korinc – Egina-Atény. Ak si to geograficky podelíme, sú to iba tri štáty: Francúzsko, Taliansko a Grécko. Alebo aby to lepšie znelo: „Osemnásť miest za dvadsať dní“. To znie asi zábavnejšie. Tiež som si myslela. Ó také dobrodružstvo, ktoré sa po štyridsiatich dňoch premení na drobnú cestovateľskú fóbiu, lebo každú noc sme spali v inom hoteli, trajekte, vlaku či napokon v lietadle. Moja Maslowova pyramída a kolónka sebarealizácie sa mi preplnila už po týždni cestovania so šialenými tínejdžermi a ich učiteľmi, ktorým všetko prišlo „wierd“ – čiže divné, napríklad šľapací záchod v Grécku, ohromné teploty v Taliansku a emočný hluk Talianov, grécka nadmerná pohoda či poplatky za lehátka na pláži. Ale myslím, že opisovať tu môj preplnený cestovateľský denník nie je až natoľko „bombastické“, keďže každý z nás už podnikol dáke tie cesty po Európe a určite navštívil kadejaké pamiatky. Skôr by som sa vrátila na začiatok, k mojej pôvodnej otázke: prečo my, Európania, teda tak smrdíme? Hm, podľa môjho zistenia to bol len čistý predsudok, alebo dogma spájajúca sa s Európanmi, niečo ako: Európa – starý kontinent – história – pamiatky – nečistota – ľudia. Tak nejak si to vydedukovali, pekná analógia, nie? Asi tak mi to bolo behom tohto leta vysvetlené. Čo je ale zvláštne, naša predstava o fast-foodo-žrútoch, teda Američanoch, na 90% percent funguje. Veď prečo by niekto jedol talianskú domácu minestrone polievku, keď sa na najbližšom rohu môže rozbehnúť do svôjho obľúbeného žltého eMka, s červeným klaunom, aj za cenu toho, že mu ujde rímske Koloseum. Nechápala som napríklad ich štvorhodinové debaty o dobrom grilovanom mäse a hranolkách. Ja (ako vyzrievajúca stredoškoláčka) som nikdy neviedla ani jednu debatu o takomto jedle, a to už vôbec nie v spoločnosti pekných spolužiakov. Zdá sa, že oceán nás nerozdeľuje len diaľkovo, ale aj podľa našich zaužívaných stereotypov a zvykov. Dôležité však je zoznámiť sa aj s tými odlišnými. Napriek tomu, že táto práca bola namáhavejšia, ako by som si bola schopná predstaviť, dala mi toho viac ako akékoľvek animátorstvo, hoc aj v tom najvzdialenejšom kúte sveta.
Olivia
