Vasilij Archipov bol dôstojník na ponorke, ktorý sa ocitol uprostred kubánskej krízy a zabránil odpáleniu jadrového torpéda, ktoré mohlo rozpútať tretiu svetovú vojnu a jadrový Armageddon. Nechýbalo veľa, a svet dnes mohol vyzerať úplne inak, než dnes. Archipov sa ale zachoval správne.
Thomas Blanton je riaditeľ Národného bezpečnostného archívu na Univerzite Georgea Washingtona. Tento muž v roku 2002 povedal: „Chlapík menom Vasilij Archipov zachránil svet.“ Ak berieme ako najnebezpečnejší moment povojnových dejín kubánsku krízu (1962), potom Archipov zohral zásadnú úlohu v tom, že kríza neprerástla vo vojnu.
Ostrov Kuba bol blokovaný mohutným americkým loďstvom. Na ostrove sa nachádzali sovietske balisticke strely. Prezident John Kennedy žiadal ich okamžité stiahnutie, inak hrozil útokom na ostrov. Nikita Chruščov vyslal do oblasti niekoľko ponoriek, ktoré sa mali pokúsiť preniknúť blokádou. Jednou z nich bola ponorka B-59, ktorá sa dostala do vôd blízkosti ostrova. Jedným z troch dôstojníkov na palube bol Vasilij Archipov.
Zabijak mafie tvrdí: Ja som zabil Kennedyho, mieril som mu na pravé oko
Američania si boli prítomnosti sovietskych ponoriek vedomí a zhadzovali do mora hlbinné nálože, ktoré ale nemohli ponorky poškodiť. Iba mali ukázať, že Američania o nich vedia, a donútiť ich vynoriť sa na povrch. Čo ale Američania nevedeli, bol fakt, že B-59 bola vyzbrojená jedným jadrovým torpédom. Na použitie jadrového torpéda platil iný protokol ako pre jadrové hlavice. Kapitán ponorky mohol zbraň použiť podľa svojho uváženia, nemusel ani kontaktovať Moskvu a žiadať súhlas. V prípade B-59 ani nemohol, pretože ponorka musela kvôli americkým lodiam zachovávať rádiové ticho.
Sovietski námorníci nevedeli, čo sa deje na hladine. Všade okolo vybuchovali hlbinné míny a muži sa domnievali, že vypukla vojna. Psychika námorníkov bola nalomená a podmienky sa rýchlo zhoršovali. Štyri dni sa ponorka ani nemohla vynoriť na periskopovú hĺbku. Na palube bolo veľké horúco, muži boli prehriatí. Stúpal podiel CO2 vo vzduchu, pretože recyklácia kyslíka nefungovala moc dobre. Na lodi bola teplota 50 stupňov Celzia. Tí, čo nemali práve službu, len sedeli a pozerali celé hodiny do prázdna.
Kapitán ponorky Valentin Savický rozhodol, že ponorka musí odpáliť svoje jadrové torpédo, inak sa na hladinu nikdy bezpečne nevynoria. Zbraň bola rovnako silná ako bomba zvrhnutá na Hirošimu. Zmietla by cele americkej loďstvo z hladiny. „Odpálime ich. Síce pritom zomrieme, ale všetkých ich potopíte,“ vyhlásil Savický. Aj druhý dôstojník Maslenikov súhlasil s útokom. Tretí dôstojník Archipov ale odmietol povoliť útok.
Archipov ako jediný správne čítal úmysly Američanov. Presvedčil Savického, že ak by ich Američania chceli potopiť hlbinnými bombami, už by to urobili. Ich snahou bolo len Sovietov rušiť a donútiť ich sa nakoniec vynoriť. Savický nakoniec poslúchol svojho tretieho dôstojníka a B-59 sa vynorila. Na prekvapenie všetkých nezúrila hore bitka ani nedostali informácie, že vypukla vojna.
Američania sa až po desiatkach rokov dozvedeli, ako ohromné nebezpečenstvo im od B-59 hrozilo a ako blízko skaze bola celá ich flotila. Ak by Archipov súhlasil s útokom, došlo by k prvému výstrelu v jadrovej vojne, ktorá by možno zničila celé ľudstvo.
Archipov ani celá posádka B-59 si ale doma žiadnej pocty nevyslúžili. Práve naopak, boli kritizovaní, že sa vynorili na povrch a prezradili tak svoju prítomnosť. Archipov napriek tomu zostal u námorníctva a zomrel v roku 1998. O jeho úlohe by sa možno svet nikdy nedozvedel, ale v roku 2002 jeho kolega Vadim Orlov, tiež dôstojník z B-58, opísal, čo sa vtedy na lodi delo a aká bola Archipovova rola. Aj on celkom jednoznačne vyhlásil, že vtedy Archipov zachránil svet.
