Dobrovoľníctvo
Pred pár rokmi by som vám neveril, že ja budem pracovať niekedy zadarmo. No stalo sa. Už rok chodím dobrovoľne pracovať bez nároku na mzdu. S čista – jasna som jeden deň napísal do google to magické slovo. Frivilig (dobrovoľník po nórsky), ani neviem prečo, proste sa to stalo. Bolo to pred rokom. Objavilo sa niekoľko možností, a tak som si ich pozrel. Nikdy by ma nenapadlo, že je toľko možností robiť rôzne veci. Možno sa zasmejete, však je to zadarmo! Áno je, ale…
Prečo?
Zavolal som na pár čísel a s hlasom, ktorý sa mi zdal najprívetivejší, som sa stretol. Na druhý deň po tom, ako som s pani telefonoval, som sedel na druhej strane jej stola. Bola snáď ešte viac prekvapená ako ja, že tam sedím. Mladý muž, prečo chcete pomáhať práve seniorom? Nadvihol som jedno líce. Po mojej odpovedi nadvihla čelo a bol som prijatý.
Čo to vlastne je?
Dobrovoľníci pracujú na celom svete, na najrôznejších miestach a pozíciách. Ako už názov pozície nahovára, ide výhradne o dobrovoľnú prácu. Zadarmo. A teda aj pracovný čas je na mne. A teda je dobrovoľný. Ja chodím pracovať 2-x do týždňa do centra pre seniorov, ktorí majú demenciu. Názov mojej pozície jeaktvity- aktívny kamarát. Ľuďom, ktorí trpia demenciou obrazne povedané vyhasína mozog. Zatiaľ nie sú na to žiadne lieky, ale prišlo sa na to, že aktivita ľuďom pomáha. A tak namiesto sedenia doma a pozerania do steny, majú možnosť prísť do centra, kde sa o nich niekto zaujíma. Keďže moja práca je dobrovoľná, je viac menej na mne, s akou iniciatívou prídem. Nie je to vlastne práca, ja tam len prídem a robím sám seba. Rozpravám sa s ľuďmi, nalejem im kávu, odkrojím koláč, chodím s nimi na prechádzky, tlačím ich na vozíku. Som ich kamarát.
Demencia
Toto centrum je prvé v Nórsku, ktoré prišlo s takouto ponukou služieb pre seniorov a postupne sa zapájajú aj iné. Stretlo sa to s veľkým úspechom a ľudia, ktorí trpia na túto zákernú chorobu, si cenia aj drobné zlepšenia, ktoré im aktivita prináša. Aj to je jeden z dôvodov, prečo tento blog píšem. Možno by sa aj na Slovensku zišlo také centrum. Chodia sem najrôznejší ľudia z blízkeho ale aj ďalekého okolia. Seniorov zvážajú taxiky alebo dobrovoľníci, známi, rodina. V Nórsku existuje karta na taxík pre seniorov (je tam obmedzená určitá suma), štát hradí 70 % nákladov na taxi. Je to napríklad aj na návštevu k lekárovi.
Foto Andrej Tichy
Práca zadarmo, nie tak celkom
Súčasťou mojej práce sú rôzne aktivity. Za moju prácu a ochotu mi často ďakujú a dávajú mi najavo, že to, čo robím, je dôležité. Bolo to naozaj prvý raz v živote, čo som nepociťoval prácu ako prácu. Síce nedostávam mzdu, ale stretol som množstvo úžasných ľudí, ktorých by som inak nemal možnosť stretnúť. Keď vidíte ľudí v jeseni života, tiež si kadečo uvedomíte. Pochopíte, že existujú iba konštantné hodnoty v živote každého človeka. Rozdiel je len v tom, kedy na to kto príde. Niekto skôr, niekto neskôr, niekto nikdy.
Kontakty
Pri práci so seniormi som spoznal naozaj zaujímavých ľudí. Väčšinou zjavne vyčnievam, keďže všetci sú odo mňa minimálne o 20 rokov starší. A tak sa so mnou často dajú do reči cudzí ľudia. Mal som tak možnosť rozprávať sa s prvou ženskou starostkou Stavangeru, ktorej vnuk študuje medicínu na Slovensku. Požiadali ma, aby som mal prejav na stretnutí dobrovoľníkov a rozprával niekoľko sto Nórom o tom, prečo som sa rozhodol dobrovoľne pomáhať. Na tomto stretnutí som sa rozprával so starostkou Stavangeru Christine Sagen Helgø.Ona bola prvá, ktorá rozprávala o dôležitosti pomáhania. Potom rozprával nórsky historik a spisovateľ Gunnar Roalkvam a nakoniec ja. Môj prejav som uzavrel tým, že som na konci dňa, keď odchádzam domov, nemám pocit, že som niečo dal, ale že som dostal. Áno, presne o tom je byť dobrovoľník, pritom keď dávate, dostávate naspäť ešte viac.
Išiel som robiť dobrovoľníka bez akéhokoľvek očakávania. Nečakal som proste nič. Stretol a spoznal som však ľudí, ku ktorým by som sa inak nemal možnosť dostať. Keby ste mi pred rokom povedali, že sa budem priateliť s nórskym spisovateľom a že môj prejav na neho urobí taký dojem, že ma pozve k nemu domov a predstaví ma rodine, že mi bude pomáhať učiť sa ich jazyk a čítať so mnou knihy, povedal by som vám, že ste sa zbláznili.
Vianočný bazár
Dnes sme mali vianočný bazár. Všetkým žiarili oči o niečo viac, ako obyčajne. Losovalo sa a čím bolo menej balíčkov na stole, tým to bolo napínavejšie. Aj keď každý vyhral niekoľko cien, očakávanie bolo veľké. Kto vyhrá ten najväčší kôš zo sladkosťami a ovocím? Aj ja som prispel do bazáru jedným mojím obrazom. Ani som nečakal, že to bude mať taký ohlas. Z neznámych príčin ho nazvali hlavnou cenou. Už to ma veľmi potešilo. Starenky a dedkovia sedeli okolo dvoch stolov a popíjali kávu. Pred nimi na stoloch stáli položené ceny, ktoré vyhrali a v ruke stískali žreby. Začalo sa žrebovanie o hlavnú cenu – o zarámovanú fotografiu fjordu. Po chvíľke napätia vytiahla Ingeborg zo striebornej misky lístok číslo 14. Bjørk! To si ty! Vyhrala si obraz od Andreja! Povedala Ingeborg a podišla smerom k starenke. Bjørk nechápala, čo sa deje a museli jej znova vysvetliť, že vyhrala obraz. V momente, keď jej to došlo, poskočila zo stoličkou a šokovane vykríkla. Ja som vyhrala? Áno! Bjork, obraz je tvoj! Podávala jej ho s úsmevom na perách Ingeborg. Všetky oči v miestnosti sa pozerali na staručkú Bjørk. Jej oči sa dívali na obraz zrkadliacej sa hladiny fjordu v zimnom dni a po lícach jej stekali slzy. Nestáva sa mi často, že na moju prácu dostanem takúto bezprostrednú spätnú väzbu. Je to krásny pocit, keď robíte niečo, čo vás baví a ešte sa to páči aj ostatným.
Páčia sa vám moje blogy? Podporte ma vaším hlasom v ankete bloger roka. Stačí kliknúť na link
http://www.blogerroka.sk/2015/andrej-tichy/
Nezabúdajte, že hlas ešte musíte potvrdiť v maili, ktorý vám príde.
Ďakujem vám za váš hlas.
