Pozvanie na mimoriadnu poradu náčelníka odboru všeobecnej kriminality ma nepotešilo. A to preto, že dôvod mohol byť prakticky jediný – nový prípad.
Keď som vpadol do šéfovej kancelárie, trochu ma zarazilo, že tam už sedel major Drábek. Jeden z najlepších kriminalistov v našom obvode. Vedel som, že v súčasnosti pracuje na niekoľkých prípadoch prepadnutia osamelých žien.
Podplukovník Kopčák mi pokynom ruky ponúkol miesto pri stole a bez úvodu mi povedal: „Prevezmete sériu prípadov, na ktorých doteraz pracoval major Drábek!“
Podplukovník Kopčák mi pokynom ruky ponúkol miesto pri stole a bez úvodu mi povedal: „Prevezmete sériu prípadov, na ktorých doteraz pracoval major Drábek!“
Nechápal som.
Pravda, od prvého zaznamenaného prípadu, keď v parku za námestím prepadli a znásilnili asi tridsaťpäťročnú ženu, ktorá sa vracala domov z popoludňajšej smeny, už ubehli takmer dva mesiace a my sme zatiaľ vedeli o páchateľovi to isté, čo vtedy, ale to nemohol byť v tomto prípade argument. Drábek patril medzi tých policajtov, ktorí sa vedeli do prípadu naozaj zahryznúť a skôr či neskôr potom oslavovať i úspech. „Čo sa stalo?“ vyhŕkol som preto.
Môj starší kolega si najprv zapálil svoju obľúbenú cigaru a až po niekoľkých ostrých šlukoch prehovoril: „Včera večer došlo k ďalšiemu prepadnutiu. Prepadli moju dcéru!“ Na chvíľu sa major Drábek odmlčal, potom sa obrátil na mňa a chytil ma za plece: „Predsa ma chápeš… Tento prípad už nemôžem vyšetrovať!“
Bolo mi to jasné. Major ma potom podrobne informoval o všetkom, čo zatiaľ zistil. Súčasne som si uvedomil, že moja predstava, že nevieme o páchateľovi vôbec nič, bola mylná. Dve z prepadnutých podali pomerne podrobný a pritom i podobný opis násilníka, ktorý im tak ublížil – vek okolo dvadsaťpäť rokov, vysoký blondiak. Ruky ako lopaty, hrozne dychčal a obom sa zdalo, že mal niečo s očami. Nedokázali však presnejšie povedať, čo bolo na tých očiach čudné…
Môj starší kolega si najprv zapálil svoju obľúbenú cigaru a až po niekoľkých ostrých šlukoch prehovoril: „Včera večer došlo k ďalšiemu prepadnutiu. Prepadli moju dcéru!“ Na chvíľu sa major Drábek odmlčal, potom sa obrátil na mňa a chytil ma za plece: „Predsa ma chápeš… Tento prípad už nemôžem vyšetrovať!“
Bolo mi to jasné. Major ma potom podrobne informoval o všetkom, čo zatiaľ zistil. Súčasne som si uvedomil, že moja predstava, že nevieme o páchateľovi vôbec nič, bola mylná. Dve z prepadnutých podali pomerne podrobný a pritom i podobný opis násilníka, ktorý im tak ublížil – vek okolo dvadsaťpäť rokov, vysoký blondiak. Ruky ako lopaty, hrozne dychčal a obom sa zdalo, že mal niečo s očami. Nedokázali však presnejšie povedať, čo bolo na tých očiach čudné…
o o o
Zavolal som do nemocnice. Lekár sa vykrúcal, ale napokon sa nechal prehovoriť. Vraj môžem o šiestej hodine večer prísť. Zároveň ma však upozorňoval, že budem môcť s Klárkou Drábekovou hovoriť maximálne dve až tri minúty.
Zvyšok popoludnia som listoval v spise. Posledný prípad bol v niekoľkých veciach výnimočný. Po prvý raz bola prepadnutá mladá, konkrétne devätnásťročná dievčina. K činu nedošlo v neskorých nočných hodinách, ale už krátko po ôsmej večer. A do tretice – Klárka bola zbitá a poškriabaná, nie však znásilnená. Prišlo mi na um, že páchateľ bol tentoraz opitý…
Zvyšok popoludnia som listoval v spise. Posledný prípad bol v niekoľkých veciach výnimočný. Po prvý raz bola prepadnutá mladá, konkrétne devätnásťročná dievčina. K činu nedošlo v neskorých nočných hodinách, ale už krátko po ôsmej večer. A do tretice – Klárka bola zbitá a poškriabaná, nie však znásilnená. Prišlo mi na um, že páchateľ bol tentoraz opitý…
V nemocničnej izbe nebolo veľmi veselo. Klárka ma poznala z videnia. Aby som neprečerpal lekárom stanovených stoosemdesiat sekúnd, začal som hneď z prostriedku: „Videli ste ho?“
Prikývla.
„Vysoký blondiak s rukami ako lopaty?“
Prekvapene povytiahla obočie. „Ako to viete?“
„A čo oči?“
„To som vám práve chcela povedať. Pravé viečko mu trochu padalo. Ako keby na mňa žmurkal.“
„Bol opitý, však?“
„Ťahalo z neho ako zo suda.“
„Pokúšal sa vás znásilniť?“
Zamyslela sa.
„Vlastne, keď o tom teraz premýšľam, ani nie! Najprv sa mi zdal veľmi surový a potom ako keby začal zaspávať!“
Vzal som jej ruku do dlaní a pohladil. „Dajte sa skoro do poriadku, pozvem vás na rande! Prídem zajtra popoludní. Prinesiem so sebou niekoľko fotografií!“ sľúbil som ešte a potom som rýchlo vypadol.
Ešte v nemocničnej chodbe som vykrútil číslo do bytu poručíka Moravca. „Čo je? Vari nechceš odo mňa prácu?“ odvetil mi na pozdrav Jozef. „Chcem. Príď za mnou do krčmy k Bebovi. Počkám tam na teba. Do záverečnej hodiny musíme obehnúť asi pätnásť lokálov!“
Poručík zjavne pookrial: „Tak dobre, aspoň si do seba niečo natlačím!“
Kým som mu stačil vysvetliť, že možno zle pochopil, pretože po reštauráciách nebudeme chodiť kvôli pivu, ale hľadať tú, v okruhu asi dvoch kilometrov od miesta prepadnutia Klárky Drábekovej, kde sa včera večer opíjal vysoký blondiak s padajúcim pravým viečkom, zavesil.
Poručík zjavne pookrial: „Tak dobre, aspoň si do seba niečo natlačím!“
Kým som mu stačil vysvetliť, že možno zle pochopil, pretože po reštauráciách nebudeme chodiť kvôli pivu, ale hľadať tú, v okruhu asi dvoch kilometrov od miesta prepadnutia Klárky Drábekovej, kde sa včera večer opíjal vysoký blondiak s padajúcim pravým viečkom, zavesil.
o o o
Už od mladosti tvrdím, že trinástka je šťastné číslo. A práve v trinástej krčmičke – U Alžbetky – nás výčapník potešil. „Áno, taký sem chodí. Aj včera tu bol. Inokedy zostáva do záverečnej, včera však zmizol veľmi skoro. O koľkej to však bolo, to vám nepoviem.“
„Ako sa volá?“ spýtal sa ho Jozef.
„Chlapi mu hovoria Mrkáč. Kvôli tomu oku. Keď je však triezvy a v pohode, tak na ňom nič nepoznáte. Ale keď sa opije alebo rozčúli, začne mu to oko žmurkať a nakoniec mu to viečko spadne na pol žrde!“
Nechali sme si natočiť jedno od cesty a ďalej sa vypytovali.
„Kde býva?“
„Blízko určite nie. Preto tu ani nie je každý deň. Sú tu však chlapi, ktorých pozná z práce alebo tak, a tí ho sem priviedli. Asi mu tu chutí, pretože aspoň dvakrát do týždňa sem zájde.“
Aj keď muži, o ktorých ochotný hostinský hovoril, pri svojich pollitroch nesedeli, tušili sme, že prípad sa pomaly končí.
Práve sme dopíjali a každý v duchu bojoval sám so sebou, či si dáme ešte jedno, keď hostinský zašepkal: „To je on, páni!“
Zbalili sme prichádzajúceho skôr, než sa stačil po lokáli rozhliadnuť. Priznal všetko ešte v aute. Hneď potom, čo sme mu pohrozili konfrontáciou s prepadnutými ženami. Násilník Dušan V. potvrdil moju domnienku, že včerajšie prepadnutie bolo výnimočné. Opil sa a potom urobil toľko chýb, že nám našu prácu mimoriadne uľahčil.
„Ako sa volá?“ spýtal sa ho Jozef.
„Chlapi mu hovoria Mrkáč. Kvôli tomu oku. Keď je však triezvy a v pohode, tak na ňom nič nepoznáte. Ale keď sa opije alebo rozčúli, začne mu to oko žmurkať a nakoniec mu to viečko spadne na pol žrde!“
Nechali sme si natočiť jedno od cesty a ďalej sa vypytovali.
„Kde býva?“
„Blízko určite nie. Preto tu ani nie je každý deň. Sú tu však chlapi, ktorých pozná z práce alebo tak, a tí ho sem priviedli. Asi mu tu chutí, pretože aspoň dvakrát do týždňa sem zájde.“
Aj keď muži, o ktorých ochotný hostinský hovoril, pri svojich pollitroch nesedeli, tušili sme, že prípad sa pomaly končí.
Práve sme dopíjali a každý v duchu bojoval sám so sebou, či si dáme ešte jedno, keď hostinský zašepkal: „To je on, páni!“
Zbalili sme prichádzajúceho skôr, než sa stačil po lokáli rozhliadnuť. Priznal všetko ešte v aute. Hneď potom, čo sme mu pohrozili konfrontáciou s prepadnutými ženami. Násilník Dušan V. potvrdil moju domnienku, že včerajšie prepadnutie bolo výnimočné. Opil sa a potom urobil toľko chýb, že nám našu prácu mimoriadne uľahčil.
/prv/ -ko-
