Charles Jenkins patril k hŕstke amerických vojakov, ktorých Severokórejčania v 60. rokoch zajali a využili ich vo filmovom priemysle. Na slobodu sa dostal až v roku 2004.
Na počiatku všetkého hľadajte alkohol. Keby Charles Robert Jenkins nebol osudovej noci pod parou, možno by nikdy nepadol do pazúrov Severokórejčanov. Vtedy dvadsaťpäťročný vojak slúžil v roku 1965 v kórejskom demilitarizovanom pásme. Akoby už nestačilo, že sa nachádzal tak blízko nebezpečné totalitnej krajine, dennodenne ho ešte trápil strach, že ho Američania preložia do vietnamskej vojny. Svoju depresiu a úzkosť začal pravidelne utápať v alkohole. 4. januára si dal na nočnej hliadke desať pív, keď dostal nápad, ktorý mu zmenil celý jeho život -Nechaj sa zajať Severokórejčanmi. Tí ho určite pošlú do Sovietskeho zväzu, ktorý ho s USA následne vymení za ďalšieho vojnového zajatca. Samotné zajatie skutočne nebola ťažká úloha. Potom sa už ale nič nevyvíjalo podľa jeho plánu…
Kim Čong-il bol filmovým nadšencom. Kde ale zohnať človeka, ktorý by zahral nefalšovaného imperialistického nepriateľa?Kórejci si ho ponechali a Američanom poslali list o jeho zbehnutí. S ďalšími tromi americkými vojakmi ho na sedem rokov zavreli do jednoizbového domu, kde ich učili komunistickej propagande a naspamäť ich nútili odriekať dlhé state v kórejčine. Keď to nešlo po dobrom, všetko istili fyzické tresty.
„Žil som ako pes,“ popisoval Jenkins neskôr život v KĽDR. „Nikto tam nežil dobre. Nebolo čo jesť, netiekla voda, žiadna elektrina. V zime ste mrzli, v spálni som mal steny pokryté ľadom. Nemohli ste ísť napríklad k susedovi na drink. Keď ľudia začali piť, začali hovoriť. A potom mizli.“
Kým muž trpel, jeho väznitelia s ním mali veľkolepé plány – urobia z neho nefalšovaného amerického zloducha vo svojich filmoch. V roku 1982 mala premiéru snímka Neoprávnení hrdinovia, kde si Jenkins zahral šialeného amerického doktora, ktorý zosnoval kórejskú vojnu.
„Bola to chyba angažovať ma do filmu. Bolo to príšerné. Neviem hrať!“
To bol prvý dôkaz po sedemnástich rokoch, že vojak je stále nažive. Americká vláda však túto informáciu tajila až do roku 1996.
Jenkins sa potom stal akousi hollywoodskou hviezdou na kórejský spôsob. Ľudia na ulici ho začali spoznávať a chceli po ňom autogram. Jeho nový post v kinematografii mu dokonca otvoril dvere do silnejších kruhov. Na oficiálnych akciách sa stretával so sovietskymi diplomatmi.
„Vystavovali mňa ako trofej. Niektorí ma ľutovali a tajne mi dávali knihy a filmy z cudziny. Iba tak som sa dozvedal, čo sa práve deje vo svete,“ spomínal.
