V 2. svetovej vojne stratili brata a už nikdy o ňom znova nepočuli. Pravdu sa dozvedeli až teraz, o 73 rokov neskôr, keď im jeho vlajku pre šťastie prišiel vrátiť americký mariňák Marvin Strombo.
Sadao Yasuo mal 25 rokov, keď v roku 1943 opustil rodinu a pridal sa do bojov v Tichomorí. Doma nechal svojich rodičov a dvoch mladších súrodencov. Keď sa lúčil s bratom Tatsuyaem, pošepkal mu do ucha, nech sa postará o rodičov. To bolo naposledy, čo spolu obaja muži hovorili. O niekoľko mesiacov neskôr bola rodine poslaná drevená truhla s kameňmi, čo znamenalo jediné – Sadao zahynul. Podľa správy sa tak pravdepodobne stalo 18. júla 1944 na Mariánskych ostrovoch.
„To bolo jediné, čo sme sa o bratovi dozvedeli. Nikdy sme presne nevedeli kedy, kde alebo ako zomrel,“ rozpráva dnes devětaosmdesátiletý Tatsuya.
Odpoveď na ich otázky prišla nečakane o 73 rokov neskôr. Pozostalým sa prihlásil Američan Marvin Strombo, ktorý sada nielen videl naposledy, ale tiež si odniesol domov jeho talizman pre šťastie, japonskú vlajku s podpismi 180 kamarátov a susedov z horskej dedinky Higashishirakawa, ktorí muži priali šťastie a bezpečný návrat domov.
Vtedy bolo bežné, že si Spojenci ako trofej brali vlajky mŕtvych vojakov. Veľa z nich ich neskôr vydražila a utŕžila za ne slušné peniaze. Nie Strombo. Bývalý mariňák mal vlajku vystavenú v presklenej skrinke so zbraňami. Vina, ktorú cítil za jej zobratie, mu nikdy nedovolila ju predať. Naopak mŕtvemu vojakovi v duchu sľuboval, že vlajku jedného dňa vráti jeho rodine.
Počas odovzdania bola prítomná aj 93 ročná sestra Sayok Furuta. „Marvin, toľko vám ďakujeme. Keď si k vlajke pričuchnem, je to akoby som cítila bratovu kožu,“ neskrývala svoje dojatie. Tatsuya dodal: „Vojna pre nás už konečne skončila a môj brat mohol vystúpiť z limba.“
Emotívny stretnutie doľahlo aj na Stromba. „Keď vidím, ako veľmi to pre nich znamená, som šťastný, že som mohol vlajku vrátiť. Skoro ma to dohnalo k slzám.“
Súrodenci sa po rokoch tiež konečne dozvedeli, ako ich brat zomrel. Američan jeho mŕtve telo našiel na okraji dediny Garapan v Saipan, keď sa sám stratil a skončil u japonskej bojovej línie. Sadao ležal pokojne na zemi a nezdalo sa, že by utrpel viditeľne zranenia. Podľa Marvina stál za jeho smrťou otras mozgu, ktorá mu spôsobila rana z mažiara.
