Podstatou všetkých vojen v Strednej Amerike nebola snaha zachovať demokraciu alebo bojovať proti ľavicovým vládam, ale jednoducho túžba udržať v hre veľké korporácie, ktoré mali v týchto krajinách svoje záujmy.
Banánové vojny sa nazývali konflikty v Strednej Amerike, v ktorých figurovali Spojené štáty ako agresor. Dochádzalo k intervenciám, inváziám, potláčaním vzbúr a revolúciam. Americká armáda stála vždy na strane vlády, nech to boli sebekrutejší diktátori.
Napríklad taká vzbura v Dominikánskej republike. Možno by nikdy nikoho nezaujímala, avšak pre miestnych výrobcov cukru, čo boli všetko americké spoločnosti, to bola úplná pohroma. Od roku 1916 prúdili preto na ostrov americké jednotky. Dobyli miestny hrad zvaný Fort Ozama, pozabíjali jeho posádku a usadili sa tam natrvalo, aby hájili záujmy amerického biznisu v krajine.
To isté postretlo ostatne o rok skôr Haiti, kde prebiehala tzv. Kakaová vzbura. Aj tu bolo nutné chrániť záujmy amerických plantážnikov. Americkí vojaci zostali v krajine ešte dlho potom, čo povstanie skončilo.
Čo by priniesla námorná vojna Ruska s Ukrajinou, použitie nukleárnych zbraní?
V Hondurase zase mali svoje záujmy s poločnosti United Fruit Company a Standard Fruit. Čo by sa stalo s produkciou banánov, ak by robotníci štrajkovali alebo dochádzalo k povstaniu? Americká armáda do krajiny v 20. storočí vstupovala opakovane celkom sedemkrát. Vždy pod vznešenými heslami, ale v skutočnosti išlo o jediné – zaistiť poriadok a obnoviť výrobu a tok tovaru.
Proletársky vodca, ako má byť: Fidel Castro fajčí v Kremli cigary a na rukách má dvoje Rolexky
V banánových vojnách zahynuli stovky amerických vojakov a tisíce miestnych obyvateľov, často civilistov. Bolo to pokračovanie ekonomickej diplomacie inými prostriedkami, ako by sa možno dnes povedalo. Je otázkou, či sa súčasná americká politika napríklad v Iraku nelíšila od tej uplatňovanej v banánových vojnách. Len miesto banánov a cukrovej trstiny bola onou komoditou ropa.
