Bolo to v lete 1993. Martina vtedy milovala Vladimíra, ktorý ju často navštevoval v jej garsónke. Viedol bohémsky život, nikdy nemal peniaze, zato plno krásnych plánov… Vladimír sa – možno pod vplyvom drog – ľahko rozčúlil a stával sa agresívny. Jedného dňa jej pri hádke zlomil prst. Inokedy ju ohrozoval nožom. No nevedela sa odhodlať opustiť ho…
Šestnásteho augusta 1993 o štvrtej hodine ráno vošiel Vladimír do domu č.37 na ulici Petit-Musc v Paríži. Tam bývala žena, ktorú pokladal za svoju adoptívnu matku, istá Dany. Mala 47 rokov. Poznal ju od detstva a často sa k nej utiekal so svojimi problémami. Dany mu vždy otvorila v hociktorú dennú či nočnú hodinu. No tentoraz sa stalo čosi strašné. Presne o šiestej hodine ráno jej suseda začula strašný krik. Vyšla von a na schodišti bola svedkom strašnej scény. Dany vybehla v nočnej košeli, celá zakrvavená a hneď za ňou Vladimír s nožom v ruke!
Mladý muž ju dobehol a opäť sa po nej sápal. Bodol ju ešte tridsaťštyri krát. Suseda vbehla do svojho bytu, zamkla dvere a zavolala políciu. Tá zakrátko našla Vladimíra ležať s telom svojej obete v objatí… Nebol schopný odpovedať na jedinú otázku. Zaviezli ho na psychiatrickú kliniku a tam ho zavreli.
Martina si vydýchla. Pocítila úľavu. Žiaľ, Martina nepoznala zraniteľnosť psychiatrie. Vladimírovi sa postupne podarilo učičíkať pozornosť lekárov, ktorí ho ošetrovali a presvedčiť ich o tom, že jeho psychický stav je lepší. Koncom roka 1995 ho vyhlásili za vyliečeného a v januári 1996 opustil kliniku. Netrvalo však dlho a opäť stratil zmysel pre realitu. Prestal brať lieky, chudol, potil sa a pri najmenšej nezhode sa celý roztriasol. V júni ho museli hospitalizovať. O tri mesiace bol opäť na slobode. Rozhodol sa vyhľadať Martinu, na ktorú, ako tvrdil, v hĺbke srdca nikdy nezabudol. V marci 1997 sa mu podarilo zistiť jej adresu. Odvtedy ju sledoval spoza okna malej reštaurácie oproti domu, kde bývala.
Znepokojený otec Martiny napísal list psychiatrom kliniky a pre istotu zaslal kópiu listu na komisariát II. parížskeho obvodu a policajnému prefektovi, v ktorom upozorňoval na nebezpečného Vladimíra. Žiaľ, ani psychiatri na klinike, ani polícia, ani prefekt, nebrali list vážne. 7. apríla 1997 odišiel Vladimír zo svojho bytu a vybral sa za Martinou. Tá ho však odmietla prijať. Vladimír pomaly zišiel dolu schodmi, prešiel cez dvor až k dverám bytu 64-ročnej Marguerity Jarossayovej, hlasno zabúchal. Keď mu otvorila, sotil ju dnu, zamkol dvere a začal ju surovo biť. Potom vytiahol nôž a dobodal ju. Keď do bytu vnikla polícia, Vladimír nežne hojdal svoju obeť v náručí. Vladimíra Andresa odsúdili za vraždu a uväznili vo Fresnes.
ph
